Podaktorí recenzenti nazvali Samka Tále slovenským Forrestom Gumpom. To boli zrejme tí, čo Knihu o cintoríne nedočítali ani do polovice, keď sa ukáže, že mentálne postihnutý rozprávač je možno vtipný, ale zároveň aj zlomyseľný udavačský škriatok.
Píše sa 1. apríl roku 2000 a Koloman Kertész Bagala, vtedy najznámejší, najpopulárnejší a najvýkonnejší vydavateľ pôvodnej slovenskej literatúry, slávnostne vypúšťa do sveta knihu, ktorá sa stane zrejme jeho najväčším úspechom – Samko Tále: Kniha o cintoríne.
Prijatie bolo sprvu rozpačité. Bodaj by aj nie – neznámy autor, o ktorom nikto nič nevedel, a text, ktorý pôsobil ako začiatočnícka zlátanina, nevyvolávali veľkú dôveru. Mnohí krútili hlavou, či sa renomovaný vydavateľ náhodou nezbláznil, a dokonca sa našiel aj recenzent, ktorý sa zamýšľal nad tým, ako hlboko klesla slovenská literatúra, keď knižne vychádzajú texty mentálne postihnutých zberačov starého papiera.
S Kolomanom Kertészom Bagalom. Foto - TASR
Tajomný text
Netrvalo však dlho a nedôveru vystriedalo nadšenie. Azda od čias Pišťankovho Rivers of Babylon (1991) nevyšlo toľko pochvalných recenzií ako na Knihu o cintoríne. A písali ich naozaj osobnosti z literárneho sveta – Pavel Vilikovský, Balla, Adam Bžoch, Miloš Ferko či Dana Kršáková, aby som poskytol zopár mien.
Po niekoľkých mesiacoch špekulácií, kto je pravým autorom, pretože bolo jasné, že Samko Tále je mystifikácia, bolo napokon odhalené aj toto tajomstvo.
Literárny promotér Dado Nagy odcestoval do Komárna, aby pripravil exkluzívny rozhovor s Danielou Kapitáňovou, 44-ročnou režisérkou komárňanského divadla, o ktorej nikto ani len netušil, že existuje a že je schopná napísať knihu.
Mnohých to zarazilo, pretože dúfali, že tajomným autorom bude napokon ktosi známy – veď ako môže niekto úplne neznámy napísať taký dobrý text?
Jazyk idiota
Nápad opísať tento svet očami mentálne postihnutého (či „odlišného“) nie je žiadna novinka – Forrest Gump, Plechový bubienok Günthera Grassa alebo autistický bestseller Čudná príhoda so psom v noci od Marka Haddona sú možno tie najznámejšie príklady.
Fiktívnym autorom Knihy o cintoríne je mentálne postihnutý (a nedorastený, len 152 cm vysoký) Samuel Tále z Komárna, tiež 44-ročný, živiaci sa zberom starého papiera. Keďže mu jedna z komárňanských postavičiek, alkoholik Gusto Rúhe vyveští, že napíše Knihu o cintoríne, Samko Tále ju poslušne (aby naplnil veštbu) začne písať. Jazykom a očami idiota, neustále sa opakujúci, skákajúci z témy na tému, komoliaci slová, odhaľujúci galériu postáv a postavičiek, komédií i tragédií, vyvolávajúci záchvaty smiechu.
Potiaľto to nie je nič novátorské a inteligentný čitateľ rýchlo odhalí mustru spočívajúcu v dokonalom zvládnutí jazyka idiota.
S Kornelom Földvárim. Foto - Peter Procházka
Kniha roka
Čo však knihu povýšilo na Knihu roka 2000, zabezpečilo jej štyri vydania a preklady do desiatich jazykov, bol druhý plán, skrytý v rozprávaní mentálne zaostalého zberača papiera. Nenájdete v ňom žiadny láskavý humor či milé humorné postrehy o komunizme a súčasnosti, ale vynorí sa pred vami svet krutého pomstychtivého udavača, ktorý si neuvedomuje, čo robí, funguje však podľa čudesného poriadku, v ktorom sú všetci presne rozdelení na „dobrých“ a „zlých“.
Vo chvíli, keď by text mal začať nudiť, začne v ňom zaznievať táto temná struna a z jazykovej hračky sa stane majstrovské dielo smerujúce k záverečnému finále.
Tále ako Kostelný
Skvelý text si pomerne rýchlo našiel cestu do sveta a po Kláre Jarunkovej sa Daniela Kapitáňová stala zrejme najprekladanejšou slovenskou autorkou. Preložili ju do množstva jazykov (čeština, nemčina, francúzština, švédčina, turečtina, arabčina, japončina, taliančina, angličtina) a získala aj celý rad pochvalných zahraničných recenzií.
V situácii, keď po slovenskej literatúre v zahraničí ani pes neštekne, je to úspech minimálne rovnaký ako zisk striebra na hokejových majstrovstvách sveta. Napokon sa kniha dočkala aj zvukovej podoby. Fenomenálne ju načítal herec Ľuboš Kostelný a jeho interpretácia je nezabudnuteľná, vyvolávajúca smiech i mrazenie.
Úryvok z Knihy o cintoríne
Raz bol v Komárne jeden, a ten sa volal Szervusz Dávid a bol vedúcim cintorína. On si dal raz predvídať starému Gustovi Rúhemu, a ten napísal na asfalt, že:
„Szervuszová nemá chodiť vlakom.“
Lenže Szervusz mal aj matku, aj manželku a dve dcéry a všetky sa volali Szervuszové, a starý Gusto Rúhe nechcel povedať, že ktorá Szervuszová nemá chodiť vlakom, tak žiadna Szervuszová nikdy viac nešla vlakom. Všetci chodili pohrebníckym autom, a keď šiel Szervusz do penzie, tak si to pohrebnícke sauto odkúpil, aby mohol celú rodinu nosiť autom, lebo celé Komárno vedelo, že mu bolo predvídané, že Szervuszová nemá chodiť vlakom.
Potom zomrel na porazenie a ohľadom toho už nemusel Szervuszové nosiť v aute. Jeho matka má už 96 rokov a ešte žije, a ak nepôjde nikdy vlakom, tak bude žiť až do konca života.
Daniela Kapitáňová
V štyridsiatke ti zlý text už nikto neodpustí
O knihe Kniha o cintoríne rozpráva jej autorka DANIELA KAPITÁŇOVÁ.
Mal Samko Tále nejakú konkrétnu predlohu či vzor?
V Komárne naozaj žil človek, ktorý chodil s vozíkom a zbieral kartóny. A urobila som totálnu začiatočnícku chybu, že na základe vizuálneho dojmu som vyfabulovala zvyšok jeho príbehu. Celé Komárno si potom myslelo, že som napísala jeho históriu, životný príbeh.
Dokonca som počula, že keď Kniha o cintoríne vyšla, ten človiečik, ktorý bol naozaj mentálne postihnutý, ju podpisoval, uveril, že je jej hrdinom. Mrzí ma to, možno som mu ublížila – ale na druhej strane, možno som mu takto postavila pomník.
Ako ste prišli na jazyk, ktorým je kniha vyrozprávaná?
Základnou inšpiráciou bola moja dcéra, ktorá ako desaťročná zahlásila tú klasickú vetu: „Ohľadom večere, čo bude na večeru?“ Veľmi sa mi to zapáčilo, a to bol začiatok.
Čím viac som si uvedomovala, o čom chcem písať, tým viac mi bolo jasné, že jazyk to musí podporovať – a spätne – akonáhle som mala jazyk, už sa kniha písala sama.
Ako dlho vznikal text?
Štyri roky, z toho dva veľmi intenzívne. Vzniklo osem verzií a až tá posledná bola to, čo som chcela vyjadriť a potom to už šlo. Možno je to pre niekoho dlho, ale ja nepatrím k tvorcom, čo sa chytajú prvého nápadu.
Prvý nápad je skrátka prvý nápad, až keď prídu ďalšie, ukáže sa, či je ten prvý nápad vôbec použiteľný. Okrem toho, bola som vo veku, že som už nemala nárok na omyl. Je rozdiel vydať prvú knihu v štyridsiatke a v dvadsiatke.
V dvadsiatke keď vydáš zlú knihu, nejako ti to prepáčia, ale v štyridsiatke ti zlý text už nikto neodpustí.
Písali ste ešte na klasickom stroji alebo už na počítači?
To bolo niečo medzitým. Elektrický písací stroj Olivetti. Počítač vtedy ešte nebola taká samozrejmosť ako dnes.
Prečo ste debutovali tak neskoro?
Vyštudovala som divadelnú réžiu a tá sa mi videla omnoho zložitejšia ako písanie. Písanie sa mi zdalo veľmi jednoduché – čo si vymyslíš, to aj napíšeš, pri réžii sa viac natrápiš.
Lenže krátko po štyridsiatke sme mali školskú stretávku a keď som videla spolužiakov a videla, ako začíname starnúť, zmocnil sa ma strach, že po mne nič nezostane. Kniha nie je divadlo, je to čosi trvalejšie, takže som sa chytila poslednej príležitosti.
Dušan Taragel
