Žiadna z našich operných scén nemá v ostatnom období na konte toľko slovenských premiér ako banskobystrická. Najnovšie k nim pribudla Fedora, príbeh ruskej šľachtičnej, ktorá sa mstí za smrť snúbenca Vladimíra.
Medzi hudobne expresívnymi veristickými operami je toto Giordanovo dielo, čo sa týka sýtosti inštrumentácie i hustoty efektných árií, dosť striedme. Šéfdirigent Marián Vach citlivo rozmotával motivické pradivo partitúry a budoval atmosféru, aj keď čistote zvuku (najmä v dychovej sekcii) ostal tentoraz banskobystrický orchester čo-to dlžný.
Rovnako ako nedávno košickú Jej pastorkyňu i Fedoru inscenoval český režisér Michael Tarant. Obe stavajú na realistickej poetike pretkávanej ilustratívnymi tanečnými a pantomimickými vsuvkami. Kým v Jej pastorkyni sa však dali preludy zo záhrobia s výhradami stráviť, vo veristickej Fedore podobné obrázky prekážajú. Naturalisticky uchopený dej sústavne narúšajú reminiscencie na minulosť (zjavenie skrvaveného snúbenca), popisné baletné vložky (nevera) či prvoplánové ilustrácie spievaného textu (promenáda väzňov).
Otvárací večer festivalu dopadol dobre najmä zásluhou speváckeho obsadenia. Zámocká premiéra dostala štýlovo autentických hostí – vo výbornej forme spievajúceho, výrazovo dojemného Miroslava Dvorského (Loris Ipanov) a vokálne i herecky plastickú Cristinu Baggio (Fedora). Postava ľahtikárskej Oľgy pekne sadla domácej Kataríne Perencseiovej, typovo priliehaví boli i Zoltán Vongrey (dobrácky veľvyslanec De Siriex) či Ivan Zvarík (brutálny komisár Gretch).
V novej sezóne sa Fedora z čarovného nádvoria Zvolenského zámku presunie do budovy banskobystrickej Štátnej opery. Výtvarne „páčivá“ inscenácia pravdepodobne má potenciál osloviť diváka. Menej už schopnosť cizelovať jeho divadelný vkus.
Autor: autorka je operná publicistka
