V SNG pripravili výstavu Prerušená pieseň – Umenie socialistického realizmu 1948–1956.
Stalin bol v predstihu. Už odvčera obeda stojí pred vchodom do Esterházyho paláca Slovenskej národnej galérie a nič netušiac pozýva na výstavu Prerušená pieseň, ktorej vernisáž je dnes večer o šiestej. Starí Bratislavčania sa pamätajú, ako si táto štyriapolmetrová bronzová socha z obrovského podstavca niekoľko rokov obzerala „svoje“ námestie – Stalinovo, dnes Námestie SNP.
Pútač i symbol
Postavili ju tam v roku 1949 na počesť 70. narodenín generalissima Sovietskeho zväzu, potom, po roku 1956 v duchu naprávania omylov kultu osobnosti, ju veľmi nešetrne (doteraz má na krku stopy po zhadzovaní z piedestálu) odstránili a obdobným spôsobom rôzne skladovali. „Je známe, že bronz veľmi účinne patinujú zložky nachádzajúce sa v moči,“ naznačuje zdroj terajšej patiny kurátorka výstavy a generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá.
Vystaviť po vyše polstoročí túto legendárnu sochu nie je len dobrý reklamný ťah. „Samozrejme, je to neprehliadnuteľný pútač,“ pokračuje Kusá, ktorá sa tejto téme venovala už vo svojej dizertačnej práci. „Ale je to predovšetkým symbol doby, ktorej sa naša výstava s podtitulom Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956 týka, a v neposlednom aj vo verejnom priestore pripomienka obdobia, ktoré nieslo názov stalinizmus.“
Päťročnice aj pre umelcov
Výstava je pokračovaním dekádových projektov, ktorými SNG mapuje históriu slovenského výtvarného umenia. Slovko dekádový treba však vnímať orientačne, tentoraz je to „len“ etapa zhruba ôsmich rokov, od chvíle, keď bolo zrejmé, že Československo sa po februárovom komunistickom puči v roku 1948 nestane mostom medzi Východom a Západom, až po prvé uvoľnenie po Chruščovovom šokujúcom odhalení Stalinových praktík.
Diktát socialistického realizmu (nazývaného tiež sorelou) ako jediného správneho a povoleného umeleckého smeru znamenal aj vo výtvarnom umení akceptovať požiadavku zrozumiteľnosti (a teda popisnosti) pri zobrazovaní ideologicky odobrených tém ako boj proti fašizmu či budovateľské úsilie pri tvorbe šťastných zajtrajškov.
„Päťročnicové úlohy nie sú len úlohami robotníkov, roľníkov, úradníkov, musia byť aj úlohami umelcov. Potrebujeme umenie, v ktorom sa bude vidieť náš pracujúci človek, ktoré ho bude nadchýnať do každodenného boja za socializmus, za nový život,“ uznieslo sa na prvom zjazde slovenských výtvarníkov.
Vytýčená cesta bola jasná. Niektorí na ňu vykročili z presvedčenia, iní z čistého karierizmu a ďalší zo strachu. „Bola to brutálna doba, napriek tomu bol slovenský variant socialistického realizmu, najmä vďaka Lacovi Novomeskému, trochu mäkší, civilnejší,“ hovorí Kusá, ktorá na výstave predstavuje okolo 380 exponátov.
Privlastnený Benka
Medzi nimi je okrem mnohých diel, známych kedysi z čítaniek či chodieb a kancelárií škôl, úradov a všetkých ostatných verejných budov, prvýkrát vystavená (a nikdy nepoužitá) monumentálna opona Martina Benku pre Armádne divadlo v Martine či portrét Julia Fučíka od Maxa Švabinského, požičaný z pražskej Národnej galérie.
„Ťažisko je na maľbe, kresbe, plastikách a architektúre, kým oblasť fotografie či dizajnu bude predmetom samostatných výstav v rokoch 2013 a 2014.“ Výstava je rozdelená do dvanástich tém a dvoch celkov. Na prvom poschodí Esterházyho paláca sú témy uvádzajúce do problematiky vzniku a fungovania umenia (Formulovanie novej minulosti, Veľké úlohy „nášho výtvarníctva“ či Nástup hrdinov na výtvarnú scénu), kým druhé poschodie ponúka hlbší ponor do skúmania vybraných tém (Paradoxy žánrového maliarstva sorely, Privlastnený Martin Benka či Nedorozumenia so sorelou).
Monumentálna šesťmetrová opona od Martina Benku doteraz nebola nikdy použitá ani vystavená.
„Angažované“ krajinky
Už z týchto názvov je zrejmé, že okrem tých najtvrdších socialistickorealistických „peciek“ vznikali aj diela, ktoré s direktívnym umeleckým smerom bojovali. Niekedy len stačilo zotrvať pri starej dobrej krajinke a „angažovaným“ sa obraz stal až patričným pomenovaním, napríklad Miesto ťažkých partizánskych bojov.
„Mnohé veci nie sú vyslovene zlé, sú síce nudné, nič neprinášajúce, ale nie trápne,“ pripomína kurátorka. Osobitým prípadom je Miloš Alexander Bazovský. „Aj on namaľoval niečo, za čo sa mu neskôr vysmievali, ale pre mňa jeho vytrvanie pri svojom presvedčení predstavuje víťazstvo ducha nad dobou. Práve v 50. rokoch dosiahol svoj druhý umelecký vrchol a jeho obraz, vymykajúci sa sorele, som symbolicky zaradila na záver výstavy.“
Alexandra Kusá si pri zostavovaní výstavy uvedomovala aj riziko jej prípadnej kontraproduktívnosti. „Mladí diváci sa určite budú na mnohých veciach dobre zabávať, u starších zasa môže prevládnuť spomienkový optimizmus, takže hrozilo nebezpečenstvo pocitu, že vlastne až tak o veľa nešlo.“ Navyše, tá popisnosť, jednoduchosť sorely vzbudzuje u istej časti publika dojem, že konečne umeniu rozumejú, práve tomuto umeniu.
Odpočúvaná výstava
„Preto je organickou súčasťou výstavy, jej druhou rovinou, bohatá dokumentácia, zaradenie artefaktov do vtedajšieho politického kontextu.“ Najatraktívnejším vyjadrením tohto zámeru je napríklad dobovo zariadená obývačka aj s fungujúcim odpočúvacím zariadením (pričom vo vedľajšej miestnosti môžu návštevníci priamo počúvať, čo sa v obývačke rozpráva), alebo funkčná knižnica s literatúrou tých čias. „Sú to také uzemnenia, ktoré diváka vrátia späť do krutej reality prvej polovice 50. rokov.“
A komu to nestačí, pri východe z galérie to ešte znovu poisťuje veľký Stalin.
