KNIHA TÝŽDŇA / ZVÍŘE POLITICKÉ
Na začiatku bolo ľaváctvo. Neskôr, keď sa stalo jedným z objektov mojej profesie, ma záujem o nové vedecké poznatky o tomto fenoméne priviedol až k neuropatológovi Františkovi Koukolíkovi a jeho úžasným knihám
Ide ma poraziť, keď stredoveký panovník v historickom filme podpisuje listiny ľavou rukou. Deti do dvadsiateho storočia boli považované za malých ľudí bez práv a ľaváci nesmeli používať ľavú ruku aj preto, že bola od diabla. Ešte v dvadsiatom storočí sme ľavou nesmeli dokonca ani jesť polievku.
Pravoruká ľavicová totalita
Na pravorukú ľavicovú totalitu mi čudné usporiadanie vlastného mozgu umožnilo kašľať. V prvej triede som pristúpila na hru, že sa učím čítať, hoci som doma čítala bohatierske byliny. Používala som pravú ruku, ako kázali. Ľavici to neprekážalo. Keď bolo treba, zafungovala totožne v kreslení a písaní, akurát zrkadlovo. Zrkadlové písmo, kresba a maľba nadobúdali tie isté znaky ako „pravé“ písmo. Videla som (poznaj sám seba), že tvar a znaky písma sa aj u nepoužívanej ruky tvoria v mozgu.
Zaujímalo ma potom sem-tam pri stálej fascinácii štúdiom ľudského správania, čo by bolo napríklad pri mŕtvici či nádore. Zdalo sa mi, že štruktúra mozgu a obecne prijímané kánony o jeho funkciách akosi nie sú vždy synchrónne s mojimi skúsenosťami a poznaním ľudského správania ani s vnútrom mojej vlastnej hlavy. (Obojrukosť sa mi však hodila na rýchlú robotu na výtvarnej škole, na šaškovanie pri pive s kreslením dvojitých portrétov, na písanie kacírskych poznámok zrkadlovým písmom na nudných poradách, zrýchlenie manuálnej roboty a k úvahám otca za normalizácie „čo keby sme si tebou privyrobili v cirkuse“.)
Netvory, nástroje, obrana
Pri jednej z káuz s týranými deťmi v našej poradni som hľadala novoty o ľaváctve nie z hľadiska psychológie, tú nemám za nič, ale neurológie. Pri kopách táranín a fantazmagórií som narazila na báječný titul Vzpoura deprivantů. Názov ma uhranul. To som ešte netušila, čo mi s mozgom urobí obsah knižky neuropatológa Františka Koukolíka a psychiatričky Jany Drtilovej, ktorá sa navyše v teréne pohybuje v podobnej oblasti ako my v našej práci. Kniha bola prepracovaním bestselleru spred desiatich rokov so skvelým podtitulom Nestvůry, nástroje, obrana.
„Valí se to na nás den za dnem, rok za rokem. Epidemická vlna násilí, kriminality a korupce. Nájemní vrazi. Kocourkovští ministři. Sekty páchající vraždy a homadné sebevraždy. Tělesně a duševně týrané děti. Noví a noví narkomani. Šarlatáni, kteří ´léčí´ nezvládnutelné zhoubné nádory a ozřejmují naše minulé životy. Podvody ve vědě a antivěda. Pokles v úrovni vzdělání dětí...“- toľko zo zadnej strany a kto verí nielen môjmu vkusu, ale záujmu čitateľov, s chuťou do toho a „půl je hotovo“.
Medonosné včely a Agatha ChristieNedalo mi.
Našla som pána profesora na sieti, pozrela som sa s rešpektom na atraktívne neoholenú zamyslenú tvár. Po prečítaní kníh Lidský mozek, Sociální mozek, Proč se Dostojevský mýlil a Život s deprivanty som sa odvážila spýtať sa aj na ľaváctvo. Výmena mailov a fotografií vyústila poslaním mojich duálnych obrázkov a písačiek do pripravovanej knihy o ľaváctve.
Režisér Dušan Trančík pozval profesora na VŠMU do Bratislavy. Paráda. Odišiel iba jeden študent. Človek nielenže počúva ako zarezaný. V hlave sa mu postupne začínajú rojiť včely a aj by uveril, že medonosné tiež.
Agatha Christie vložila postave spisovateľky Ariadny Oliverovej do kníh o Herculovi Poirotovi vlastnú nechuť k ad hoc priaznivcom a fanúšikom na prezentáciách, neschopnosť vyprodukovať nadšenie synchrónne s ich nadšením, obavu z vlastnej neadekvátnosti k dielu, neschopnosť povedať niečo lepšie, než napísala, strach, že sklame očakávania.
Postála som pred školou, povedala som, to som ja a ďakujem, nebudem zdržovať a pobrala som sa preč. Aj na to je dobrá literatúra
S učením neobmedzeným
Mám šťastie, na prízemí na Medenej máme malé kníhkupectvo s knižným fanatikom Bandim Polákom. Spočiatku volal: „Došiel vám váš Koukolíček.“ Na rozdiel od mnohých je kníhkupec čítavý, nedávno volá: „Došiel pán profesor Koukolík, nádhera!“ Zvíře politické – eseje o lidské nátuře (Galén 2012) by som pokojne zamenila aj so zdrojmi, odkazmi a poznámkovým aparátom za všetko, čo sa dnes vyučuje na sociológii a politológii a rôznych derivátoch týchto vied, ktoré sú u nás doménou bývalých vedeckých komunistov a marxistov a približnými vedičkami.
Už len názvy kapitol pôsobia impresívne: Sociální řád jako druh veřejného statku; Tajný život levičáků a pravičáků; Odborářka pravicová; Soucit chudých, soucit bohatých; Omyl profesionálního cynismu a omyl profesionálního altruismu; Větší pozornost záporným informacím... A obsah? Akurát! Kúpiť a čítať (s ručením neobmedzeným).
Ďalšie knihy
Jak si lidé hrají?
Radioservis, 2009
Otázka v názve je postavená na zveličení a irónii. Autor v tomto duchu – teda prístupne, avšak s využitím celého svojho odborného zázemia – pojednáva o zásadných témach ľudskej existencie, ako je starnutie, vzťah k náboženstvu, násilné riešenie konfliktov, deprivácia, absurdita, iracionalita.
Lidství
Galén, 2010
O pochopenie a opis ľudstva alebo nátury, ľudskej prirodzenosti, sa celé písané dejiny pokúšajú filozofi väčšiny škôl, teológovia vari všetkých náboženstiev a s nimi rad umelcov. Až neskôr sa ním začali trápiť historici i lekári a spolu s evolucionistami i sociológovia a psychológovia. Kognitívna, afektívna a sociálna neuroveda sú na tejto ceste najmladšie. Táto knižka v trinástich kapitolách opisuje, čo robí človeka človekom na úrovni funkčných systémov ľudského mozgu a ich vzťahov ako k vonkajšiemu svetu, tak k sebe navzájom.
Nejspanilejší ze všech bohů
Karolinum, 2012
Čo je láska? Existuje jediná láska, existujú dva alebo deväť druhov lásky? Sú všetci ľudia na svete v podstate rovnakí, alebo sa ľudia z Ďalekého východu môžu hlboko líšiť od ľudí zo západného kultúrneho okruhu? A to najťažšie nakoniec: čo je čas? Líši sa čas ľudský od fyzikálneho? To sú otázky, ktoré sa ešte pred nedávnom zdali neprístupné vedeckému skúmaniu a riešeniu. Vývoj sociálnej, kognitívnej a afektívnej neurovedy dokázal, že takto uchopiteľné sú.
