Len v Bratislave by ste našli až 401 pánskych a 395 dámskych registrovaných krajčírov. A keď si ženy skrátili sukne, spôsobili tým najradikálnejšiu zmenu v celej histórii dámskeho odievania. Móda, o ktorej píše vo svojej knihe ZUZANA ŠIDLÍKOVÁ, nebola len o tom, ako sa pekne obliecť.
Prečo je skúmanie módy dôležité?
Dnes sa móda vníma ako čosi frivolné, ľahkovážne. Pre mňa je móda jedným z kľúčov k histórii – k výtvarnému umeniu, k ekonomike, sociológii. Napríklad je veľmi zaujímavé sledovať prostredníctvom módy postavenie ženy v spoločnosti. Mužská móda sa v 20. rokoch 20. storočia až tak zásadne nezmenila – skôr v detailoch. Ale ženská áno. Napríklad i v tom, že po mnohých storočiach sa zmenila dĺžka sukne a žena každého veku ukázala kolená. Dovtedy mohli mať odhalené kolená iba deti. Bolo to prevratné a zároveň to bola aj akási podmienka presadenia ďalšieho odevného typu – dámskych nohavíc.
Prečo?
Lebo až keď sa skrátila sukňa, v symbolickom význame to potvrdilo „dvojnohosť“ ženy. Dnes pritom nohavice prevažujú v dámskej móde nad sukňami. Spočiatku to bola skôr rarita – nohavice si dovolili herečky, napríklad Greta Garbo, Marelene Dietrich. Postupne sa od začiatku storočia vynárali ako prvok športového odevu – na bicyklovanie, lyžovanie. Počas druhej svetovej vojny sa stali nutnosťou, keďže odev musel spĺňať najmä praktické požiadavky. Po vojne sa situácia opäť zmenila – žena sa stala dámou so širokou sukňou a chcela zabudnúť na všetky problémy. Samozrejme, vtedy sa už u nás pestoval aj obraz bagristky v montérkach, v spoločnosti však kraľovala sukňa.
Muži nechceli zabudnúť na problémy?
Veľmi záležalo, z akej spoločenskej vrstvy muž pochádzal. Kniha spoločenskej etikety z roku 1932 uverejnila tabuľku, ktorá určuje, aký typ oblečenia sa hodí na konkrétnu príležitosť. Uvádza až dvanásť základných typov u mužov a iba šesť u žien. Tie mužské sa ešte ďalej delili – bol rozdiel, či muž šiel do divadla, alebo na operu, či sedel v lóži, alebo na galérii. On bol dominantnou postavou verejného spoločenského života a veľmi prísne sa sledovalo, či dodržiava pravidlá. Napríklad anglické časopisy viedli štatistiky dobre oblečeného muža a hodnotili, čo sa hodí na golf, banket, ples, aký typ goliera zvoliť.
Nedeľný výlet na Železnej studničke. Prechádzka bola spoločenskou udalosťou, celá rodina je oblečená do sviatočného odevu, Bratislava, 1927. FOTO – MMB
Dáma vo vychádzkovom kostýme, Nová Baňa, 1918. FOTO – archív Horváthovcov
Ako vyzerá dnešná móda na pozadí tej minulej?
Kedysi bola napríklad nedeľa spoločenským dňom – rodiny korzovali, išli na výlet, v rámci Bratislavy napríklad na Železnú studničku. Neznamenalo to však, že sa navliekli do teplákov a tenisiek. Fotografie ukazujú, že to bola slávnostná spoločenská udalosť. Dnes však nemôžeme očakávať nič podobné, lebo podmienky, v akých žijeme, sa totálne zmenili. Samozrejme, určité pravidlá platia aj dnes, ale obliekanie a spoločnosť sú veľmi individualizované. Odev zvykne definovať istú sociálnu skupinu, dnes sa však veľká časť populácie oblieka v rovnakých reťazcoch.
Dá sa dnes vôbec povedať, čo je práve v móde?
Sú ľudia, ktorí majú na tom založený biznis, takže áno. No myslím, že až časový odstup nám odhaľuje to, čo bolo pre isté obdobie skutočne charakteristické. V móde sa veľké zmeny nikdy nedejú len tak – že niekto povie, čo je módne a začne sa to nosiť. Najväčšie zmeny vždy súvisia so zásadnými dejinnými udalosťami – s vojnami, ekonomickými krízami, zmenami spoločenského systému a podobnými míľnikmi. Hoci sa už v samotnom slove móda ukrýva večná zvedavosť po čomsi novom, ľudia sú v zásade konzervatívni, nemajú radi veľké výkyvy.
Štyri víťazné páry na tanečnej súťaži v Ľubochni, 1926. FOTO – REPRO Nový svet
Dievčatá v cvičebných úboroch, Kežmarok, 1930. FOTO – MMB
V období, ktorému sa v knihe venujete, u nás ešte panuje salónne šitie. Dokonca spomínate, že v roku 1936 pôsobilo len v rámci Bratislavy až 401 pánskych a 395 dámskych registrovaných krajčírov. Dnes je to asi nepredstaviteľný počet.
Ešte v 20. rokoch dominovalo vo výrobe zákazkové šitie, lebo sériovo vyrábané oblečenie sa dlho spájalo s predsudkami o nekvalitnej práci. Zlom prišiel v podobe veľkej hospodárskej krízy. Tridsiate roky boli obdobím, keď sa v stredoeurópskom priestore stala konfekcia dôležitá. Firmy, ktoré sídlili na Prostějovsku či naša Slovenka dokázali zefektívniť výrobu a skvalitniť produkty. Bol o ne záujem, pretože aj stredná vrstva si v tom období začala kupovať lacnejšiu konfekciu, ktorú uprednostnila pred zákazkovým šitím.
Čo by sa malo stať, aby sme prestali masívne nakupovať zahraničnú konfekciu?
Neviem, možno až o ďalších desať rokov si uvedomíme, že na Slovensku sme o vlastnú odevnú výrobu takmer prišli a zistíme, že je to veľká škoda. Napríklad aj nemecké odevné podniky mali v 90. rokoch veľké ekonomické problémy súvisiace najmä s dovozom lacného textilu z Ázie, mnohé firmy skrachovali, ale rôznymi štátnymi dotáciami sa podarilo kľúčové podniky zachrániť. A dnes sú tie podniky dôležitou súčasťou nemeckej ekonomiky, podobne ako švédska H&M či španielska Zara. A čo sa týka odklonu od uniformnej konfekcie, myslím, že vo svete už tento trend funguje. Ľudia sú už presýtení tými istými značkami, ktoré zaplavili svet. Keď cestujú do zahraničia, chcú vidieť domácich výrobcov a dizajnérov, ktorí im ponúknu originalitu.
Vieme ju ponúknuť aj my?
Som optimista a verím, že im ju budeme vedieť ponúknuť, ale zatiaľ to u nás funguje ťažkopádne. Niet sa však čo čudovať, ak sa niekdajšia poľnohospodárska krajina hrdí najnižším podielom domácich potravinárskych produktov v obchodoch v rámci Európy, nemôžeme chcieť, aby perfektne fungoval náš kreatívny priemysel. Ešte sa musíme naučiť hrdosti na to, čo máme. Druhá vec je, samozrejme, to, že na kvalitu nemá veľká časť našej spoločnosti peniaze, a preto je to bludný kruh.
Plagáty Slovenky, realizácia: Slovenská Grafia, Bratislava, 1930, 1934. FOTO – UPM Praha
Počas výskumu ste prešli mnohé archívy, dobovú tlač, múzeá a galérie. Čo vás z nájdeného materiálu najviac prekvapilo?
Najviac to, čo som, paradoxne, nenašla. Zdá sa mi, že nemáme vzťah k hmotnej kultúre. Chýba nám umelecko-priemyselné múzeum, priorita zbierkotvorných inštitúcií ostáva v tradičných formách výtvarného umenia, v maľbe, soche. Dizajn zostával dlho na chvoste záujmu. Úžitkové predmety boli v minulosti väčšinou anonymné, čo je ďalší problém, že bez etikety či informácie majiteľa už nezistíte, kto bol výrobcom. Textilný materiál je navyše veľmi háklivý na nevhodné podmienky, ľahko sa zničí. Možno preto, lebo móda stála vždy na pomedzí umenia a priemyslu a nenašla si u nás dostatočné teoretické zázemie, nepodnietila záujem zberateľov. V zahraničí fungujú dokonca vydavateľstvá, ktoré sa venujú výlučne móde a dizajnu. U nás vznikla o móde jedna publikácia od Ľudmily Reichlovej Kuchárikovej v 40. rokoch, potom od Magdalény M. Zubercovej v 80. rokoch a táto moja je treťou.
Zdroje ste zháňali v Prahe, Viedni, Bratislave, píšete, že ste narážali na množstvo prekážok. Nechceli ste to už vzdať?
Bola to síce detektívka, občas aj dosť frustrujúca, ale s každou informáciou, ktorá odhalila nové súvislosti, prichádzala aj vlna nadšenia. Keď som začínala, nemala som takmer žiadne informácie o firmách či salónoch, ktoré tu fungovali. Postupne som ich našla niekoľko. Napríklad firma Tausky a synovia mala veľmi dobre podchytený marketing v tlači, mala zaujímavú plagátovú tvorbu, inzeráty, firma Detva bola tiež veľmi úspešná - vyvážala tovar do Ameriky, Afriky aj Ázie. Najmä listovaním v dobových časopisoch som si uvedomila, aké dôležité je písať o tom, čo sa aktuálne v dizajne deje. To rozhodne, ako krátka bude pamäť našej spoločnosti.
Plagát Nehera, 1942. FOTO – UPM, Praha. Kresba Georges Lepape, 1933. FOTO – VOGUE
Aké sú dnešné módne časopisy oproti tým minulým?
Napríklad Milena Jesenská písala o odievaní, ktoré bolo súčasťou celkového životného štýlu ženy, nezaoberala sa len plochým popisovaním toho, čo si obliecť a ako zladiť farby. Občas ma však veľmi mrzelo, prečo napríklad Otýlia Ležovičová vo svojej rubrike ani raz nenapísala o bratislavských salónoch, písala vždy o viedenských či parížskych. Chcela som vedieť, aké to bolo tu, a nie tam. Dnešné módne magazíny si prelistujem, preberajú veľmi veľa zo zahraničia, je v nich mnoho fotografií, ale zriedkavo sú také, že si ich odložím. Módna žurnalistika je u nás stále na nízkej úrovni a informácie v časopisoch plávajú po povrchu. Zdá sa, že najdôležitejšie módne referáty sú stále o tom, v ktorom obchode čo kúpite a za koľko.
Knihu ste venovali babičke, bola krajčírkou?
Áno, správne. Vďaka tomu štvorročnému výskumu som sa akoby preniesla do jej sveta a doby mojich predkov. Pomohlo mi to pochopiť mnohé veci – vtedy sa žilo úplne inak ako dnes. Vyučiť sa za krajčírku bolo pre ňu v podstate jedinou možnosťou, ako sa vymaniť z prostredia, kde sa dovtedy všetci členovia rodiny venovali poľnohospodárstvu. Móda však nie je len o tom, či si máme obliecť dlhú alebo krátku sukňu, pomáha mi pochopiť minulosť a cez tú lepšie rozumieme aj sami sebe. Šaty sú zároveň niečo veľmi osobné, nesú v sebe otlačok človeka, a to symbolicky i doslovne.
Reklamný návrh, 20. roky. FOTO – Archív výtvarného umenia SNG, fond Alžbety Güntherovej-Mayerovej.
ZUZANA ŠIDLÍKOVÁ (1978) – vyštudovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a odevný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Absolvovala stáže na umeleckopriemyselných školách v Prahe, v nemeckom Kieli a Hamburgu. V roku 2010 získala doktorát na Vysokej škole výtvarných umení, kde dodnes pôsobí na katedre textilnej tvorby. Pracuje ako redaktorka časopisu Designum v Slovenskom centre dizajnu v Bratislave. Knihu Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1939) autorka vydala v spolupráci s VŠVU a Slovartom.
