Festivalu Viva musica! tento rok takmer všetko vyšlo.
„Viva musica! je moderným hudobným festivalom, ktorý búra nezmyselné bariéry a stiera hranice medzi klasickou hudbou a svetom okolo nej. Veríme, že opera nie je nuda, že symfonický orchester je stále príťažlivý, že koncertný frak je sexy...“
Už tieto slová Mateja Drličku z programovej brožúry naznačujú, že akcia, ktorú už osem rokov pripravuje so svojím tímom, nechce byť obyčajná. No keby sa Viva musica! začínala aj končila len pri sebavedomých vyhláseniach či promo tričkách s Beethovenom, Bachom a Mozartom, nezaplnila by na osem večerov centrum Bratislavy.
Hviezdni Briti
Tento rok sa Matej Drlička so svojím tímom rozhodli zmeniť termín. Posunuli sa o mesiac skôr. Spojenie s Kultúrnym letom zafungovalo, už len preto, že jeho program sa tak stal oveľa atraktívnejším. Ponúkol svetové aj domáce hviezdy (a nemuseli sme dvanástykrát vidieť írsku skupinu The Cassidys).
Viva musica! vytiahla viacero mien, ktoré dokonale vystihujú, o čo jej ide. Po dvojici Igudesman & Joo, ktoré kombinuje virtuózne ovládanie svojich nástrojov s humorom, dve rôzne podoby neklasickej klasiky v tohtoročnom programe ukázali dve britské hviezdy.
Nigel Kennedy prišiel s povesťou živla, ktorý je postrachom promotérov. Obavy a legendy o podpálených hotelových izbách sa nenaplnili, ale na pódiu sa trochu mohli. Známy huslista s punkovým účesom žije v Poľsku, odkiaľ si priviezol klaviristu, saxofonistu, hráča na kontrabas a bubeníka. V posledných rokoch sa viac než na klasiku sústreďuje na akustický džez, presnejšie ničím zvláštnym zaujímavý etnodžez, ktorý naživo prekladá sólovými úryvkami z Bacha, na ktoré by asi jeho učiteľ Yehudi Menuhin nebol príliš hrdý.
Presne taká bola prvá polovica večera a mnohí diváci sa cítili trochu zaskočení. Po pauze sa však vrátil iný hlavný hrdina - s elektrickými husľami a vo futbalovom drese klubu Aston Villa. A keď prišli citáty z Hendrixa, Deep Purple, írska ľudovka a vtipkovanie typu „Ako sa voláte, slečna? Monika? Monika – tónika“, publikum sa nechalo strhnúť.
Kennedy v Bratislave zostal o deň dlhšie, a tak videl aj koncert kolegu Michaela Nymana. Ten odohral s vlastným 11členným orchestrom „bestof“ program postavený na svojej filmovej hudbe. Okrem tej, ktorú poznajú návštevníci filmových klubov boli aj romantické melódie z oscarového Piana.
Väčšinu času znela energická minimal music aj keď jej autor nevyzeral, že si to nejak príliš užíva. Dnešní skladatelia nie sú virtuózi ako ich predchodcovia, ale Nyman hral nakoniec na klavíri slušne, len jeho ansámbel miestami mohol ukázať trochu viac súhry a nasadenia, akým celý čas hýrila hlavne violistka Catherine Musker.
Domáce vrcholy
Po otváracom koncerte, kde naši známi hudobníci a herci zložili poctu Jarovi Filipovi, sa z domácej scény čakalo najmä na Vladimíra Godára. Presnejšie na koncertné uvedenie jeho albumu Mater, ku ktorému doplnil úvodnú meditatívnu skladbu O crux pre violu a sláčikový orchester.
Dokonalú symbiózu autorov so speváčkami poznáme z popu, v klasike najmä u starých majstrov. Spojenie Godára s Ivou Bittovou je kongeniálne, nik iný tejto osobitej speváčke nedokázal napísať toľko hudby, s ktorou by sa tak stotožnila. Magnificat je jedna z najkrajších skladieb, aké u nás kedy vznikli, číra esencia krásy a zároveň toho najlepšieho z dejín hudby, špeciálne Monteverdiho, ktorého Mariánske nešpory zazneli v Bratislave nedávno na inom festivale - Dni starej hudby.
Hravá Regina Coeli je zase spomienkou autora na muzicírovanie v dome Jána Albrechta, duchovného otca oživovania starej hudby u nás (že ten dom má dnes zrútenú strechu, o mnohom vypovedá). Kým súbor Solamente naturali iskrivo odpaľoval inštrumentálne pasáže, Iva Bittová sa roztancovala a jej spev potom pekne podporoval Bratislavský chrámový zbor - jediná zmena v obsadení oproti pôvodnej nahrávke.
Hrdí môžeme byť aj na Juraja Valčuhu. Mladý dirigent, ktorý pôsobí v Taliansku potvrdil, že Berlínsku filharmóniu nedirigoval náhodou a že pozvanie z New Yorku tiež nedostal omylom. Musorgského Obrázky z výstavy na Hlavnom námestí odzneli bravúrne aj zásluhou Filharmónie Bohuslava Martinů zo Zlína, náročné Stravinského Svätenie jari na piatok večer v centre mesta bol dosť odvážny dramaturgický ťah, ktorý nakoniec vyšiel (aj s nápaditou videoprojekciou Braňa Vinczeho). Náhodní turisti, ktorí sa ocili v centre mesta dostali výborný koncert zadarmo.
K dokonalosti chýbalo celému festivalu len lepšie ozvučenie niektorých večerov v Starej tržnici a vyriešenie prísunu čerstvého vzduchu do tohto priestoru.
