Na festivale v Karlových Varoch mal premiéru nový slovenský film mladej režisérky Ivety Grófovej.
Aj film, nakrútený na najzápadnejšom mieste Českej republiky spĺňa podmienky, aby bol v Karlových Varoch zaradený do súťažnej sekcie Na východ od Západu. Mesto Aš bolo kedysi centrom českého textilného priemyslu a ešte nedávno tam odchádzalo veľa Sloveniek, Rumuniek, Ukrajiniek, Poliek, Mongoliek. Mnohé z nich mali predstavu, že si pri nemeckých hraniciach nájdu okrem práce aj manžela - a mnohým z nich sa po niekoľkých týždňoch stalo, že sa im také sny brutálne rozplynuli.
Tam nakrútila debutujúca slovenská režisérka Iveta Grófová sociálnu dráma Až do mesta Aš a karlovarská programová komisia ju zaradila k filmom, ktoré považuje za obraz toho, čo sa deje v našom postkomunistickom regióne a v treťom svete.
Vedela, kde hľadať
V slovenskej kinematografii nie sme zvyknutí na taký autentický, neprikrášlený a surový film. Iveta Grófová ale nevidela inú cestu, ako vystihnúť to, čo v Aš niekoľko rokov pozorovala. "Pôvodne som si myslela, že nakrútim dokument, paradoxne však pri ňom hrozilo, že nebude dostatočne pravdivý," hovorí. "Rozprávala by som v ňom o veľmi intímnych veciach zo života žien a ak by som chcela, aby boli úprimné, nevyhnutne by som ich tým dostala do nepríjemných situácií. Na druhej strane, keby som chcela ctiť režisérsku etiku a morálku a chrániť ich, nebola by som zas úprimná ja. Ani v jednom prípade by to neskončilo dobre, a preto som sa nakoniec rozhodla pre hraný film."
Mesto Aš Iveta Grófová spoznala ako brigádnička, keď si po maturite zarábala na školu, potom ako študentka VŠMU, keď už bola na filmovom prieskume. Tiež bývala na jednej zo zúfalých ubytovní, spoznala domácich aj dočasných obyvateľov, vytvorila si pevné väzby. Vedela teda, kde hľadať ľudí, ktorí by v jej filme nemuseli hrať nič, čo by sami nezažili, alebo by si aspoň nevedeli predstaviť.
"Za ten čas som zažila niekoľko príbehov, ktoré by sa absolútne hodili do bulvárnych rubrík. Počula som o prostitútke, ktorú obliali kyselinou a ktorá potom bola v nemocnici a nevedelo sa, či prežije. Mladá Ukrajinka, o ktorej som pôvodne chcela nakrúcať, sa zas dostala do sekty a vzápätí na psychiatriu," hovorí Grófová. "Ale načo takto prvoplánovo šokovať? O tom sa už nakrútilo veľa televíznych reportáží. Radšej som sa snažila túto cestu obísť a ukázať, ako sa z mladých dievčat stanú za veľmi krátky čas ľudia s úplne inými hodnotami. Ako ich životná skúsenosť donúti pristúpiť k takým krokom, ktoré si ešte vôbec nevedia domyslieť."
Každý hrá ako vie
Keď Iveta Grófová v Aš brigádovala a sedela za šijacím strojom, vedela, že sa má kam vrátiť a aj to využila. Po niekoľkých mesiacoch ušla späť domov. "Pochopila som ale, že sú ženy, ktoré nemajú také možnosti. Sú bez zázemia, životného rozhľadu, vzdelania a ľahko sa dostanú na hranu. Každý hrá, ako vie," hovorí.
Pred premiérou v Karlových Varoch sa jej vraj viackrát pýtali, či sú ženy v jej filme prostitútky alebo nie. Nemá rada túto otázku. "Ako by to bola nejaká diagnóza, niečo, s čím budú žiť do konca života. To, čo som ukázala, je však len drobná skúsenosť z ich života, netreba ich ešte preto hádzať do diery, odkiaľ už človek nikdy nevylezie."
Slovenská premiéra filmu Až do mesta Aš bude na festivale Cinematik (od 7. do 13. septembra), a na jeseň by sa mal dostať aj do našich kín.
