Už na sklonku 80. rokov stáli na javisku Zvolenského zámku operné esá z milánskej La Scaly či veronskej Arény. Pád socializmu otvoril dvere hosťovaniu zahraničných osobností, nemilosrdný diktát financií ich však šmahom ruky zavrel. Pre jediný slovenský open-air operný festival nastalo obdobie živorenia a boja o existenciu. Ostatné roky je ruka ministerstva kultúry štedrejšia a opera na zámku opäť žije. Dramaturgia festivalu sa vyprofilovala, ťažiskom sa stali exkluzívne belcantové tituly, vyvažované diváckymi tutovkami s luxusnými hosťami.
Nehrávaných diel sa na plagát aj tento rok dostalo veľa, špičkových spevákov o čosi menej. Po úvodnej banskobystrickej Fedore s Miroslavom Dvorským a Cristinou Baggio priniesol hosťujúci súbor z Liberca cenami ovenčenú produkciu Pucciniho Edgara. Škoda, že výtvarne fotogenickú inscenáciu (scéna Ján Zavarský, kostýmy Dana Svobodová) nenaplnili výraznejšie spevácke výkony.
Slovenská premiéra Belliniho tragickej opery Beatrice di Tenda nadviazala na tradíciu koncertného prvouvádzania náročných belcantových opier, ktoré bývajú hudobnými vrcholmi ZHZ. Aj tentoraz sa na pódiu stretlo kvalitné taliansko-írske obsadenie. No ani kultivovaný štýlový prejav Clary Polito, príťažlivý mladý hlas Tary Erraught, lyrický tenor Leonarda Ferranda a kompaktný barytón Sergia Bolognu nedokázali naplniť Belliniho dielo dostatočnou energiou, emóciami a interpretačným nadhľadom. Slová uznania si zaslúži výborne pripravený orchester banskobystrickej Štátnej opery (dirigent Marián Vach). Žiaľ, ten istý orchester v nasledujúci deň (dirigent Igor Bulla) stratil minucióznosť hry a Verdiho Simon Boccanegra sa – aj vzhľadom na nevyrovnané spevácke obsadenie nedosahujúce úroveň najlepších zvolenských večerov – stal skôr vydarenejšou reprízou než špičkovým galapredstavením.
Budúci rok nás vo Zvolene čakajú verdiovské hody. K dvestoročnici operného génia avizujú organizátori obľúbeného Rigoletta, Nabucca a Traviatu, ale aj slovenskú premiéru Korzára.
Autor: autorka je operná publicistka