Sedemdesiatdvaročný popový bard potvrdil, že niektoré vrstvy talentu sa môžu prejaviť aj/až
v tomto veku.
Jubilejný štyridsiaty album popovej legendy Toma Jonesa Spirit In The Room (Island/Universal) pokračuje v postupnej tendencii odkláňania sa od veľkodušných kolekcií výrazne „pocukrovaných“ pesničiek minulosti (Delilah, Kiss, Green Green Grass), ale aj od vírenia bombastického popu prelomu tisícročí – obzvlášť z obdobia platne Reload (1999) s najväčším hitom Sexbomb.
Nové smerovanie napokon naznačila už predvlaňajšia, komerčne mimoriadne úspešná a britskou hudobnou kritikou vysoko cenená nahrávka Praise & Blame. Koncipovaná je v duchu soulovo gospelového interpretovho vyznania a sú na nej adaptácie skladieb Boba Dylana alebo Johna Lee Hookera.
Duchovnejší repertoár
Príbeh hľadania skutočných koreňov zmúdrenia, nových odrazových mostíkov a vhodných piesní bez umelých prísad sa postupne „prelial“ aj do aktuálnej zbierky desiatich skladieb, ktoré vyzretým hlasom a neobvykle precíteným výrazom originálne transformuje do jemu aktuálne blízkej podoby.
„Chcel som naspievať album pesničiek, ktoré mám naozaj rád. Bolo fantastické mať pri ich nahrávaní skutočne úplnú voľnosť. Ak by som s takýmto nápadom prišiel k šéfovi firmy, s ktorou mám kontrakt pred mnohými rokmi, zavrel by mi dvere pred nosom. Asi som musel dospieť do štádia zrelosti seniora, ktorý si už naozaj môže skladby vyberať,“ hovorí na margo aktuálnej nahrávky sám interpret.
Aranžmány skladieb sú obnažené až na dreň a často majú až folkový punc. Výber piesní korešponduje s príklonom k duchovnejšiemu repertoáru, podobne ako sme zaznamenali na predchádzajúcej platni. Napokon, producentom a gitaristom vo všetkých skladbách je opäť Ethan Jones, ktorý v rámci Brit Awards získal ocenenie producent roku 2011.
S výberom skladieb na CD pomáhal aj Jonesov syn Mark, ktorý je zároveň jeho manažérom. A tak počujeme pestrú zmes – špecifickú adaptáciu „hitovej“ pesničky Leonarda Cohena Tower Of Song s výrazným akcentom na textovú zložku, country-soulovú variáciu melódie Paula McCartneyho (/I Want To/ Come Home) či nedocenenú pesničku Paula Simona (Love And Blessings). Ale tiež neskutočnú transformáciu skladby z bluesového šlabikára Blind Willie Johnsona (Soul Of Man), slobodomyseľne upravenú a šansónovo herecky zvládnutú Bad As Me Toma Waitsa alebo gospelovú úpravu skladby Charlie Darwin od kapely The Low Anthem.
Príjemné prekvapenie
Čo sa týka prevzatia veci od Paula McCartneyho – ten už v roku 1968 Jonesovi ponúkol pesničku The Long And Winding Road, ale ten ju vtedy neakceptoval s tým, že ešte nenastala tá pravá chvíľa.
Isteže, zmúdrenia niektorých bardov popu v podobe netradičných nahrávok so soulovou alebo bluesovou marinádou, ako to urobil pred časom aj Neil Diamond, nemusia expertov na dané štýly príliš vzrušovať. Faktom však je, že spôsob, akým sa záležitosti zmocnil Tom Jones, môžeme označiť za viac ako príjemné prekvapenie a zároveň konštatovať, že niektoré vrstvy talentu vyplaví na povrch až čas.
Autor: autor je publicista
