Článok pokračuje pod video reklamou
Boli to anarchisti alebo neofašisti? Film o nevyjasnenom výbuchu v milánskej banke je vraj cieleným útokom do otvorenej rany. Súťaží v Karlových Varoch.
S Michelem Placidom už scenárista Sandro Petraglia písal seriál Chobotnica, takže nemá problém predstaviť si, ako temne môže vyzerať Taliansko, keď sa odstráni jeho vrchná vrstva, obraz príjemnej, uvoľnenej krajiny. A predsa sú veci, ktoré ho ešte dokážu prekvapiť. Stalo sa mu to nedávno, keď s režisérom Marcom Tulliom Giordanom chystali film z roku 1969 - Román o jednom masakri.
Zabudni, čo vieš
V milánskej banke na Piazza Fontana vtedy vybuchla bomba, zabila sedemnásť ľudí a 88 zranila. Nevyšetrený prípad spoločnosť poznamenal - skončila sa éra bohatého katolíckeho Talianska, nové Taliansko už bolo miestom chaosu, anarchie a teroru.
„Keď sme s Marcom pri písaní scenára listovali súdnymi záznamami a policajnými protokolmi, pripadal som si ako idiot. Aký naivný som bol! Ako študent som chodil na demonštrácie a myslel si, že ak občas narobíme na ulici trochu hluku, niečo zmeníme. Až teraz som zistil, že o živote v našej krajine sa rozhodovalo na oveľa, oveľa vyšších úrovniach,“ povedal Sandro Petraglia v Karlových Varoch, kde je Román o jednom masakri v hlavnej súťaži.
Talianski anarchisti tvrdili, že odmietajú násilie a že ich jedinou zbraňou sú myšlienky Nietzscheho a Marxa. Napriek tomu výbuch v banke polícia dlho pripisovala im. Len komisár Luigi Calabresi si dával pomaly dokopy, že bombu nastavili talianski neofašisti, ktorí sa medzi anarchistov infiltrovali. Film pracuje s predpokladom, že ich podporovala talianska tajná služba, polícia, prezident, diktatúry v Španielsku, Grécku, Portugalsku aj NATO.
V tom čase boli Taliani frustrovaní z neriešených ekonomických problémov a neofašisti dúfali, že milánsky incident, prezentovaný ako ďalší výpad anarchistov, ich donúti volať po zmene, presnejšie, po novej vláde. „Vykašli sa na vyšetrovanie a zabudni na to, čo vieš,“ radili Calabresimu kolegovia. Keďže ich neposlúchol, jeden deň ho na ceste do práce zabili.
Jedno a to isté
V Taliansku majú politické filmy veľkú tradíciu, napríklad Martin Scorsese ich veľmi obdivuje a majú aj úspech vo svete (spomeňme len Gomoru Mattea Garroneho alebo Božského od Paola Sorrentina). Ak ich nakrúcajú známi režiséri, producenti im aj doprajú, aby na ne mali dostatočne dlhý čas aj dobré podmienky. Zvláštnosťou je, že mnohé vznikajú len ako vedľajší produkt - vtedy, keď je pôvodným zámerom nakrútiť film o korupcii.
„Bohužiaľ, v Taliansku nemožno rozprávať o korupcii, mafii alebo násilí bez toho, aby ste zároveň nerozprávali o politike. Tieto dva svety sú u nás jedno a to isté,“ hovorí Petraglia. „Aj Chobotnica mala byť najprv len detektívkou o mafii, až pri písaní sme zistili, že sa nedá obísť spojenie s vládou. Román o jednom masakri je trochu iný prípad, to už je priamo film o politike a cieleným útokom do otvorenej rany.“ Od marca je tento film v talianskych kinách a vraj ho kritizovala miestna ľavica aj pravica. Petraglia to považuje za dôkaz, že je nakrútený dobre. „Paradoxne musím povedať, že v Taliansku nie je cenzúra,“ hovorí. „Môžete vypisovať, hovoriť, obviňovať - všetci to znesú, na to všetko sú už zvyknutí.“ Skutočným terorom vraj je, že aj senzačné správy len médiami prejdú a vyšumia.
To platí aj pre výbuch na Piazza Fontana, lebo ani po tridsiatich troch rokoch sa nedospelo k oficiálnemu záveru. Sandro Petraglia hovorí: „Justícia pár rokov prenasledovala niekoľkých teroristov, ale nič im nedokázala. My tušíme, kto je vinníkom, ale nemôžeme to s istotou povedať.“
