Dnes už uzatvorené, mimoriadne, ale ešte stále objavované dielo sochárky Márie Bartuszovej (1936 – 1996) bolo vytvorené v ústraní košického ateliéru. Aktuálna výstava v kurátorstve Gabriely Garlatyovej je súčasťou tohto spätného skúmania jej sochárskych úmyslov prostredníctvom kresieb a komorných sochárskych diel. Kresby matky sprevádzajú maľby, záznamy dcéry Anny Bartuszovej (1961).
Tvorbu Márie Bartuszovej tu spoznávame v úvahách a plánoch zachytených v skiciach, keď sa ešte nestali reálnym umeleckým dielom. Návrhy sú často opatrené písomným komentárom autorky, niekedy poetickým, inokedy strohejšie technologickým, lapidárnym opisom materiálov aj jednotlivých krokov tvorby. Pri ich pozorovaní a prečítaní postupne vynikne komplexnosť a zároveň neobmedzenosť autorkinho sochárskeho prístupu.
Slobodne priraďovala k sebe rôznorodé médiá, prírodné prvky, skaly, sadru, fotografiu, maľbu, kresbu, keramiku, trávu, povrazy, bronz, betón, vodu, aby dosiahla zamýšľanú formu plnú biomorfného napätia. Priraďuje k nim tlak rúk, vzduchu, pôsobenie vody, tiaže a pružnosti hmoty. V tomto sochárskom rozmýšľaní jej vyhovovali v ponímaní klasického sochárstva pomocné materiály, najmä čistota a krehkosť sadry. Tak dosiahla silné a originálne splynutie vnútorného významu a vonkajšej formy, to, že sa veci stávajú „skoro to samý, skoro totéž“.
Osobné skúmanie autorky viedlo nakoniec k zachyteniu opakujúcich sa prírodných a ľudských procesov. Práve vďaka tomu, že si intuitívne uvedomovala každé aj malé ľudské gesto a význam pohybu trávy vo vetre, dokázala nakoniec definovať veci so samozrejmou univerzálnou, aj keď krehkou jasnosťou.
Anna Bartuszová sa ponára do rodinnej histórie ako do média, ktoré ju definuje. Spomína na existencie, ľudí, ich vzťahy, zvieratá, dom a jeho zákutia. Ich obrysy sú však na spraných nylonových tkaninách obrazov nejasné, zneistené. Evokujú existenciu v časovo poškodenej, vyblednutej, a teda nepresnej a rozostrenej podobe, spôsobenej prechodom rôznych existencií v jej okolí a zakaždým iným spomínaním na ne. Sú to vždy nanovo prebádané odtlačky dotykov skutočnosti.
Autor: Zuzana Labudová
