Bol to frajerský sveter. Dlhý, pletený, pásikavý, dostatočne rebelský, a predovšetkým, nosil ho Meky Žbirka. Ako mladý študent medicíny v ňom očarúval svojich rovesníkov, staval do pozoru suchých dospelákov v pozérskych kŕčoch a balil Mariku Gombitovú, naivného jedináčika a krásnu dievčinu, ktorá túžila vymaniť sa z pazúrov bohatých snobských rodičov.
Hovoríme o muzikáli Neberte nám princeznú. Hrdinka dojemného príbehu sa volala Katka a vyrastala v obrovskom dome, obklopená bohatstvom. Odtiaľ sa rozhodla ujsť a hľadať to, čo jej v živote chýba. Nachádza deti v detskom domove, ktorých sa napriek všetkému rozhodla ujať.
Samoľúbu mamu a zapredaného otca pod papučou, ktorí chcú mať dcéru na svoj obraz, si v tomto dnes už skutočnom retro kuse zahrali Marie Rottrová a Luděk Sobota. Nakoniec všetko dobre dopadlo, dobro zvíťazilo a aj nomenklatúrnym kádrom zmäkli srdcia.
Tri slováUž vyše tridsať rokov starý známy televízny muzikál si dnes môžeme kedykoľvek pozrieť na Youtube. Medzi ľuďmi jeho kult dodnes funguje, a určite nielen preto, že motív zo záverečnej skladby si nedávno ukoristila reklama. Mládežnícky hudobný titul z dnešného pohľadu síce podlieha istej schematickosti, technicky zostarol a o hereckých výkonoch možno diskutovať, pesničky z neho si však ľudí nadobro získali.
Na svoju dobu ide o moderný a odvážny počin, za ktorý bolo treba bojovať a ktorý má svoje kvality: invenčný scenár o deťoch a ich zázemí, nespochybniteľnú muziku, dobré pesničkové texty. Titulné postavy stvárňujú spevácke hviezdy vtedajšej československej popovej scény, dodnes považované za domácu interpretačnú kvalitu. K tomu všetkému je tu obraz bezstarostného života pubertálnych deciek preháňajúcich sa na skejtoch (už vtedy existovali), oproti prísnemu režimu sociálnych zariadení s opustenými deťmi.
Každý je v niečom dobrý„Pri realizácii tohto muzikálu sa zišli výnimočné osobnosti, Marikin hlas, herectvo Mira Žbirku, skvelé vedenie detských hercov režisérom Martinom Hoffmeistrom (dnes majiteľom hotela v Prahe), Dežove melódie, rozprávková atmosféra,“ spomína autorka námetu, spisovateľka a scenáristka Alta Vášová.
V tom čase mala za sebou viacero próz pre deti aj dospelých, na svete bol už dávno film Sladké hry minulého leta, ktorý v roku 1970 zvíťazil na festivale v Monte Carle v kategórii televíznych filmov. Pre ňu ako autorku scenára vtedy znamenal stop, a to nielen v televíznej tvorbe. Až po siedmich rokoch sa začal mimoriadnemu úspechu tešiť divadelný muzikál Cyrano z predmestia, naštudovaný podľa jej scenára, a o tri roky na to prišla možnosť urobiť televízny muzikál.
Altu Vášovú si na spoluprácu vybrala dramaturgička televíznych hudobných programov pre mládež Gabriela Vyskočilová.
„Námet som si našla v známej rozprávke o Snehulienke a trpaslíkoch. Po rokoch vynútenej pauzy som sa tak mohla vrátiť k televíznemu filmu. Napísala som scenár o dievčati z dobrej rodiny a o deťoch z domova, ktorých sa ujme. Rozprávkové motívy som preniesla do súčasného života mladých ľudí, ktorým som chcela povedať, aby sa nedali manipulovať, aby v sebe našli svoj talent, pretože každý je v niečom dobrý. Moja princezná sa našla v práci s deťmi,“ hovorí Alta Vášová, ktorá oslovila na spoluprácu svojich priateľov - textára Jána Štrassera a hudobníka Deža Ursinyho.
Ako malý zázrak„Spolupráca s Altou mala a má svoje pravidlá. Napísala základné libreto, kde vyznačila miesta pre piesne a aj zhruba témy. Samozrejme, mal som možnosť vnášať do tohto procesu svoje predstavy. Texty do muzikálu je lepšie písať dopredu, lepšie sa dá vyjadriť to, čo v nich má byť. Takže som ich napísal, s Altou sme si ich prešli, vydebatovali a potom vstúpil do hry Dežo Ursiny, geniálny skladateľ, ktorý citlivo vnímal texty, vedel vystihnúť ich ducha a charakter,“ vraví Ján Štrasser, ktorý nápady scenáristky skvele zveršoval.
Dramaturgička Gabika Vyskočilová presadila nielen titul, ale aj Deža ako hudobníka, ktorý našiel vhodných interpretov, a režiséra Martina Hoffmeistra, ktorý dostal do muzikálu rozprávkovú poetiku. To, že film vznikol, vnímajú tvorcovia stále ako malý zázrak. Priradil sa k Cyranovi z predmestia, kde spolupracovali s Marianom Vargom, Paľom Hammelom, Kamilom Petrerajom a k ďalšiemu televíznemu muzikálu Niekto ako ja, kde si autor hudby Dežo Ursiny aj zahral a zaspieval.
Posledné slovoMuzikál Neberte nám princeznú mal vlani na bratislavskej Novej scéne po piatich rokoch derniéru svojej divadelnej podoby. Pri jej zrode opäť došlo k pozitívnej zhode tvorcov. Titul Neberte nám princeznú si želala mať na scéne nielen vtedajšia riaditeľka Novej scény Wanda Hrycová, ale túžil po ňom aj režisér a choreograf Ján Ďurovčík. Ján Štrasser ako dramaturg inscenácie sa pričinil o to, aby našli s Altou Vášovou a Dežovým synom Jakubom Ursinym spoločnú reč pri úprave filmového muzikálu na divadelný. Nebolo to vraj ľahké, ale stálo to za to. Verí, že muzikál ešte nepovedal svoje posledné slovo.
Dôležitejší bol cieľ ako odmena k platuO tom, v akom ovzduší vznikal muzikál Neberte nám princeznú, rozpráva vtedajšia dramaturgička televíznych hudobných programov GABRIELA VYSKOČILOVÁ.
Ako ste presadzovali problematických tvorcov?
Alta Vášová nebola v tom čase veľmi kompatibilná s vtedajšou televíziou. Ani neviem, ako sa podarilo, aby mohla spolupracovať. Asi som verila platnej téme, ktorú si zvolila, na tej sa nedala nájsť chyba. Veď ambície rodičov sa často rozchádzajú s detskými, a to platí stále. S Jánom Štrasserom som spolupracovala často. Na Dežovi Ursinym som trvala, lebo som chcela dobrú hudbu. Jednoducho som si dupla, že muzikál potrebuje štyroch kvalitných tvorcov, inak to nejde. Tým štvrtým bol režisér Martin Hoffmeister.
A čo interpreti?
Proti Marike a Mirovi nikto nič nemal, za Mariu Rottrovú som musela zabojovať.
S čím bol pri tvorbe a výrobe najväčší problém?
Najviac mi vyčítali, že som chcela, aby speváci aj hrali. Dodnes neuznávam, keď v muzikáli jeden hrá, druhý rozpráva a tretí spieva. Muzikál je dramatický žáner a jeho pointou je, aby všetky úlohy zvládol jeden interpret.
Nakoniec sa vám to podarilo.
Vždy som vedeniu hovorila - spoľahnite sa na mňa. Mám dojem, že mi ako dramaturgičke už vtedy verili. Mala som za sebou isté výsledky aj medzinárodné ceny, aj spoluprácu s viacerými menej pohodlnými ľuďmi, ktorá sa vždy napokon vydarila.
Ako to, že presadzovanie fungovalo?
Asi bol pre mňa dôležitejší cieľ ako odmena k platu. A bola som tvrdohlavá.
Aká bola v tom čase, koncom 70. rokov minulého storočia, situácia v televízii?
Myslím si, že atmosféra mala už vtedy uvoľňovací potenciál. Bolo treba vecne a profesionálne argumentovať, a tak sa dalo fungovať. V televízii bolo veľa inteligentných ľudí. Dôležité bolo byť silný vo svojej profesii a nejsť cestou ľahšieho odporu.
