Ľudovú hudbu počuť teraz aj v multiplexoch. Do slovenského filmu Tanec medzi črepinami nahrala asi tretinu pesničiek skupina Banda, ktorej lídrom je SAMO SMETANA.
O čo vám v Bande ide?
Základ našej kapely tvoria dlhoroční folkloristi, ktorých deprimoval folklórny mainstream nevychádzajúci už z originálnej tradície, ale len z partitúr akýchsi folklórnych guru – upravovateľov, čo sa do folkloristickej praxe dostalo v 50. rokov 20. storočia.
Hovoríte o Svetozárovi Stračinovi?
On bol z nich ešte ten najlepší, lebo dobre poznal originálny hudobný materiál. Muzikanti však zvyčajne hrali bez vlastného zážitku z pôvodného folklóru, bez jeho detailného poznania. Boli sme z toho sklamaní a začali sme sa venovať hudbe, ktorá ide až na dreň. Študovali sme staré nahrávky dedinských muzikantov a učili sme sa podľa nich hrať aj s ich „nedokonalosťami“, ktoré dovtedajší upravovatelia spoľahlivo odfiltrovali, čím odstránili originalitu a istú modernosť tejto muziky. Neskôr sme však pocítili potrebu tvoriť a kombinovať naše tradičné hudobné prvky s inými žánrami – napríklad so starou hudbou, s blues, džezom, populárnou hudbou či s muzikou iných národov.
Je hudba z niektorých regiónov Slovenska viac pripravená na podobné žánrové posuny ako iná?
Áno, niektoré pesničky sa dajú spracovať lepšie, podľa toho, ako sa v danej oblasti frázuje. Napríklad hudba zo severných regiónov sa lepšie vkladá do iných rytmov ako tá, v ktorej je plávajúci rytmus či nepravidelné rytmické členenie (rôzne druhy tzv. duvajového rytmu), ako je to bežné v iných regiónoch. Snažíme sa nájsť v každej oblasti niečo, čo by mohlo byť blízke aj dnešným ľuďom. Veľmi dbáme na texty, aby dali ucelenú výpoveď, čo je v tradičných tanečných piesňach skôr výnimočné. Zameriavame sa na neopočúvané, veľkej väčšine ľudí neznáme piesne.
Hudbu z ktorých regiónov môžeme nakoniec vo filme počuť?
Naša Banda má širší repertoár, ale Marek Ťapák si vybral hlavne hudbu zo stredného a východného Slovenska, takže do filmu sa dostali piesne z Čierneho Balogu, hornej Nitry, Zemplína, goralské zo severnej Oravy, ale aj rusínske, napríklad pri jednej zo záverečných scén zaznie starobylá obradná pieseň z Kojšova na Spiši. Z našej produkcie je aj poľský Mazurek z Mazowska. Ostatní interpreti sa postarali o muziku z Podpoľania, Maďarska, Rumunska, Poľska a je tam aj niekoľko regionálne nevyhranených, špecificky filmových skladieb z pera Tona Popoviča.
Niektoré hudby ste dorábali aj špeciálne pre film?
Asi polovicu pesničiek sme nahrali už predtým, časť z nich sa objavila aj na CD Banda jedna, ale viaceré z nich sme pre film zvukovo dorábali. Ďalšie sme robili špeciálne pre film, aby zodpovedali nálade jednotlivých scén.
Banda
Banda vznikla v roku 2003. Účinkovala na veľkých festivaloch Pohoda Trenčín, Lodenica Piešťany, FF Východná, MFF Myjava, Náměšť nad Oslavou v ČR, v Ľubline v Poľsku, koncertovala v Nórsku, Maďarsku, Poľsku a Taliansku, tento rok vystúpi v Nemecku a Rakúsku. Na prelome rokov 2010 a 2011 vydala prvé štúdiové CD BANDA jedna (Pro Etno & Pavian records ), ktoré sa umiestnilo ako prvý zo slovenských worldmusic albumov v prvej desiatke prestížneho rebríčka World Music Chards Europe. Počas leta zahrajú na Pohode, Vrbovských vetroch, na festivale v Rejdovej či na Kremnických gagoch.
Vo výsledku pôsobí soundtrack jednoliato, hoci sa na ňom podieľali mnohí hudobníci aj početné kapely. Ako ste sa našli?
Myslím, že tradičnú hudbu karpatských národov pri všetkej svojej odlišnosti niečo spája. Niektoré návrhy na interpretov zo Slovenska a Poľska som pre pôvodné tanečné predstavenie Marekovi ponúkol ja, niektoré zas, hlavne tie z Maďarska či Rumunska, choreograf Ervin Varga.
Na tlačovke k filme ste sa vyjadrili, že ste nechceli používať bežné prístupy slovenskej worldmusic. Čo ste tým mysleli?
Niekedy si hudobníci zoberú z ľudovej pesničky len jej melódiu a slová, a tie potom dajú do rockového, džezového či popového šatu. My sme však chceli z folklóru zobrať viac, napríklad aj spôsob, akým v ľudovke hrajú sprievodné nástroje, alebo použiť tradičné primášske cifry atď. Naša kapela vychádza z atmosféry hudobnej predlohy, z emócií ukrytých v textoch. Pomocou tvorivých aranžmánov sme hľadali možnosti, ako ich umocniť.
Ako napríklad vznikne tango na ľudové motívy?
Pri aranžovaní tejto pesničky sme vedome vôbec nechceli robiť nejakú milongu alebo tango, bolo to zakódované v tej piesni. Náš folklór, najmä jeho staršie vrstvy, má niečo spoločné s africkou či latinskoamerickou hudbou, má v sebe akýsi základ, ktorý sa nachádza aj v iných častiach sveta.
Dali ste sa pri svojej tvorbe trochu inšpirovať aj spôsobom, akým si svoj folklór spropagovali Íri?
Sčasti možno áno. Ešte donedávna s nami hral aj perkusionista Roman Kozák, ktorý sa zaoberá keltskou hudbou a hrá na rámových bubnoch. Archeológovia a hudobní historici objavili, že kedysi dávno sme ich na našom území tiež mali. Nevieme, aké rytmy sa tu vtedy hrali, ale zrejme súviseli aj so šamanskými obradmi. Bubny sú emocionálne veľmi pôsobivé, majú moc dostať nás do tranzu. To sme odrazu pocítili aj v našej muzike.
Čo by ste odkázali mladým ľudom, ktorí folklór nemusia?
Z môjho pohľadu prichádzajú o veľa. Moje deti majú tiež rady aj iné žánre, ale počúvaním ľudovej hudby prídu do styku s niečím, čo je naším dedičstvom. Ak človek prijíma len cudziu kultúru, stráca sebavedomie. Niečo z ľudovej hudby máme v sebe, aj keby sme nechceli.
Obohraté pesničky nie sú pre nich
Nadšenci tradičnej hudby sa nájdu nielen kdesi pod Poľanou, ale aj pri starej bratislavskej dimitrovke. V budove medzi manipulačnými koľajami sa schádzajú členovia world music skupiny Banda.
„Jarabenka už vyletela, jarabenka už vyletela, jarabenka...“ muži zo skupiny Banda pomáhajú svojej vokalistke Eve Brunovskej. Jej hlas nás svojou autenticitou vracia prinajmenšom o sto rokov dozadu. Pesnička pochádza z okolia Piešťan a zapísal ju ešte Karol Plicka v polovici 20. rokov, a v ich podaní by ju možno ani nespoznal. Nebola pôvodne metricky viazaná, a tak sa pri nej mohli dosýta vyšantiť na groovoch.
„Je to trochu latinskoamerické, trochu bluesové, džezové, a trochu funkové,“ prekrikujú sa hráči zo skupiny, ktorá vydala svoj nateraz jediný album Banda jedna pred dvomi rokmi, no pomaly sa už schyľuje k druhému.
Nekonečne veľa pesničiek
Na nedostatok materiálu, s ktorým by mohli tvorivo pracovať, sa nesťažujú. Slovenských ľudových piesní, ktoré zozbierali ešte koncom 19. storočia naši zapálení zberatelia z radov učiteľov, notárov a kňazov, sú tisíce a každá z nich navyše ešte existuje v rôznych podobách. Len Béla Bartók ich zozbieral za tri zväzky s vyše 3200 titulmi.
„Vyberáme nielen pesničky, ale zvažujeme aj ich jednotlivé lokálne varianty, ktoré sa nám hodia. Ak sa niekde zachovali len dve slohy, texty dokombinujeme z iných podôb pesničky,“ hovorí cimbalistka a hráčka na heligónku Alžbeta Lukáčová.
Všetci majú ľudovú muziku dobre napočúvanú, hrajú aj v iných zoskupeniach. Kontrabasista Peter Obuch má aj vlastnú Ľudovú hudbu, s violistom, hráčom na buzuki a mandolinistom Ivanom Hanulom hrajú aj v Muzičke. „Občas si zoberiem ´takúto hrubú´ zbierku ľudových piesní, za dva týždne ju celú prejdem, a vypadne mi z toho možno len jedna pesnička, o ktorej si myslím, že by mohla osloviť,“ rukolapne vysvetľuje postup vyhľadávania materiálu Samo Smetana, „starejší“ Bandy.
Ak pracujú na základe archívnej nahrávky starých muzikantov, majú chuť zachovať aspoň niečo z pôvodného štýlu. Ak si niečo vyberú len zo zbierky, sú pri úprave pesničky slobodnejší.
Sem-tam sa podarí nájsť v teréne niečo nové aj dnes. „Dnešná etnomuzikológia skúma to, čo sa na dedinách v súčasnosti hrá a spieva, hoci to aj nie je celkom prapôvodné,“ opisuje Lukáčová.
Nie sú jediní
Slovenských kapiel, ktoré pracujú s ľudovou hudbou, je viac. „Zvyčajne si však z pesničky vezmú len melódiu, prípadne text, prizvú si speváčky zo súborov a zahrajú to trebárs rockovo, popovo, v lepšom prípade džezovo,“ komentujú ľudovkári. Bandovský spôsob je detailnejší, vychádza viac zo štúdia pôvodného materiálu.
Prístupom k tradičnému materiálu sú im skôr ako slovenské world music skupiny bližšie niektoré poľské, fínske, alebo maďarské kapely. „Tam sme skôr našli spriaznených hudobníkov, aj keď o priamych vzoroch sa hovoriť nedá,“ dodáva Smetana.
Nevedia si napríklad predstaviť, že by nahrali takú notoricky známu pesničku ako Na kráľovej holi alebo Šalena ja bula. Skôr ako vysoké jalovce sa teda v ich nahrávkach objavujú takmer šamansky pôsobiace texty o starej matke, ktorá varí hady, či o sklamanom mužovi, ktorý by prial frajerke, čo ho opustila, aby z pekla ani nevyšla, kým si uvedomí, že by svojimi modrými očami uhranula aj diablovi.
V nahrávkach Bandy počuť podchvíľou takmer arabské, africké ba i indické vplyvy. V pesničke, ktorá pochádza zo slovenskej dediny Stará Pazova z juhu Vojvodiny, zrazu pocítite vôňu Balkánu.
Podľa hudobníkov o miešaní štýlov čiže o world music môžeme hovoriť už od nepamäti. Napríklad v čase obsadenia Viedne Turkami, pod priamym vplyvom tureckej vojenskej hudby, ktorá vo Viedni vyhrávala, vznikli aj rakúsko-uhorské vojenské dychové orchestre, z ktorých muzikanti neskôr zakladali aj naše dedinské šramle a dychovky. Proces kultúrneho miešania tu bol vždy a nikdy sa nezastaví.
Zľava: Peter Obuch (kontrabas, spev), Igor Ajdži Sabo (bicie nástroje, perkusie, spev), Alžbeta Lukáčová (cimbal, heligónka, perkusie, spev), Samo Smetana (husle, mandolína, buzuki, tamburína, spev), Ivan Hanula (viola, mandolína, buzuki, spev) a Eva Brunovská (spev).
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
