Relácia Noc v archíve žije v Slovenskej televízii už pár rokov. Jej tvorcovia MIKULÁŠ MICHELČÍK a RADOSLAV KURIC vyťahujú z televíznych archívov našu ešte nie tak dávnu minulosť, aby sme sa na nej pobavili. A nezabudli, čo kedysi znamenalo byť „vždy pripravený“.
Poznali ste sa už dávno predtým, ako ste začali účinkovať v televízii. Čo vás spojilo?
Miki Michelčík: Písal sa rok 1990, keď ešte Rado ani nesníval o svojej hereckej kariére. Boli sme stredoškoláci a prvý raz sme sa stretli v muzikantsko-kostolnom spoločenstve okolo zvolenského kostola a jeho spevokolu, kde Rado už dlhšie spieval. Klasický mládežnícky zbor, ktorý vystupoval na mládežníckych omšiach a robil gitarovo-folkovú hudbu.
Ja som tam prišiel znenazdajky, čoby mladý ambiciózny gitarista zo sídliska a začal som byť veľmi činný. Naše prvé stretnutie na zvolenskom námestí sa skončilo tak, že hneď ako sme sa stretli, vyrukoval na mňa so svojím typickým ironickým humorom, na ktorý som nebol pripravený, a ja som si povedal, že s týmto drzým chlapcom nechcem mať nič spoločné.
Prvá bola kapela
Ako sa to zmenilo?
MM: Postupne vznikala čoraz väčšia potreba robiť v meste kultúrne programy, v ktorých sme sa angažovali.
Rado Kuric: Miki prišiel ako človek, ktorý všetkých naokolo testoval. No tým, že vedel hrať na viaceré hudobné nástroje, začal mať rešpekt. Uchytil sa aj ako človek, ktorý pomáhal viesť zbor. A hlavne išlo o kapelu, ktorá potom vznikla.
Čo ste hrali?
MM: Chvíľu trvalo, kým sa kapela vyformovala. Hrali sme klasický rock, vlastnú tvorbu. A potom sa nám istý čas darilo spolupracovať s básnikom Jozefom Urbanom, ktorý žil v poslednom období vo Zvolene. Napísal nám niekoľko textov.
Dá sa povedať, že bol míľnikom v našej kapele, svojimi textami nás posunul ďalej. Takže moje umelecké obdobie sa delí na to pred Urbanom a po Urbanovi.
RK: Hrali sme na jeho svadbe, keď prišiel z Bratislavy do Zvolena, kde sa oženil. Dokonca to spomenul v jednej zbierke básní. Keď ho niekedy budete čítať a narazíte na verš o malej kapele na malej svadbe, tak to sme my.
Miki Michelčík (vpravo) a Rado Kuric hľadajú na celuloidových pásoch v archíve zaujímavé témy z našej socialistickej minulosti. Foto - Peter Žákovič
Začiatky v televízii
Ako sa vaše cesty rozišli?
RK: Po vysokej škole som sa vrátil do Zvolena a začal som hrať v divadle. Bol to celkom kuriózny vpád, lebo najprv som ešte musel ísť na vojenskú službu do útvaru v Liptovskom Mikuláši. Tam sa zrazu zjavil herec Ľubo Pavlovič, ktorý zháňal do zvolenského divadla hudobne zdatných hercov. Prišiel ma vypýtať na dva-tri týždne z vojny. Tak som tam po odchode do civilu zakotvil.
MM: Aj ja som chcel byť hercom, ale nebol som taký ksicht ako Rado. Keď ma neprijali na VŠMU, chvíľu som pracoval a potom som vyštudoval pedagogiku. Učiť som však nechcel. Vtedy mi kamarát ponúkol miesto redaktora v redakcii Duchovného života v STV. Tak sa začalo moje televízne pôsobenie.
Mladý, plný elánu som hneď rozbehol reláciu Traky. Chcel som modernú, farebnú reláciu, čo sa napodiv podarilo. Dotiahol som tam všelijaké kapely, Janka Lehotského, dokonca Joža Ráža, ktorý sa po havárii po prvý raz ukázal na obrazovke práve u nás. Podarilo sa mi tam dotiahnuť Rada ako moderátora.
Nevolali vás do komerčných televízií?
MM: Bolo to obdobie, keď sa televízie orientovali skôr na zahraničné tituly. Takže keď nás zrušili, prešiel som v televízii rôznymi miestami - písal som scenáre pre iné relácie, napríklad Schôdzka naslepo alebo Fun o piatej, až som sa dostal do regionálnej redakcie, kde som pôsobil asi päť rokov.
Tam som začal zisťovať, že televízia má bohatý archív a začal som z neho postupne vyťahovať staré veci. Už vtedy, okolo roku 2006, vo mne skrsla myšlienka, že by bolo pekné robiť reláciu, kde by som mohol púšťať niečo zo starých archívov.
Ako ste dosiahli, že takýto program naozaj vznikol?
MM: Bol to dosť dlhý proces. Bol som radový dramaturg v regionálnom spravodajstve, takže sa odo mňa nečakalo, že budem vymýšľať nové relácie. Stále som vysvetľoval, že by bolo zaujímavé vytiahnuť aj archívy, ktoré sa bežne nepoužívajú. Konštelácia sa postupne nastavila tak, že som napísal námet a podarilo sa mi s ním uspieť.
Ako sa robí relácia
Máte bez problémov prístup do archívov?
MM: Nemusím sa hrabať priamo medzi regálmi a filmami, na to má archív STV ľudí, ktorí to vedia vyhľadať, vyčistiť, opraviť. Ale vo veľkej miere využívam informačný systém, kde sú všetky archívy registrované. A vraciam sa aj k archaickému spôsobu vyhľadávania, ktorým je ešte stále existujúca kartotéka.
Pri prechode k novým informačným systémom sa z nej niektoré informácie o programoch nedostali ďalej. Keď nenájdem ani v kartotéke, idem na to náhodne. Povyberám si názvy relácií, povedzme Televízny klub mladých. Dám si vyskladniť dvadsať - tridsať pásov, zavriem sa s nimi do strižne a pozerám, čo na nich je.
Potom sú tam ešte ľudia, ktorí musia dať celuloidové pásy do poriadku. Ich filmový vek je často veľmi vysoký, treba ich prečistiť, zlepiť. Dokonca sa mi už stalo, že som musel film, ktorý kedysi dávno niekto zle zlepil, z fragmentov znovu skladať a hľadať, ktorá scéna ku ktorej patrí.
Nedigitalizujú sa zároveň tieto materiály?
MM: Zatiaľ nie, ale prepisujú sa na novšie nosiče. Filmy a pásy sa však ďalej archivujú a odkladajú.
Ako vyzerá príprava relácie?
MM: Najprv hľadám, čo a o čom by som mohol vysielať, a potom hľadám archívy k téme. Alebo opačne - niečo zaujímavé vyhrabem a potom k tomu vymyslím tému relácie.
RK: So mnou ako s moderátorom sa Miki stretáva až pri výrobe, dovtedy som vo Zvolene a hrám na javisku. Medzitým si voláme, píšeme a radíme sa. Námety sa potom Miki snaží zhmotniť do potrebnej formy. Na scenári zvyčajne spolupracujeme.
Máte aj tipy od divákov?
MM: Teraz už áno. Dokonca nám fanúšikovia založili na Facebooku stránku, ktorú si potom, čo sme sa to dozvedeli, zobrala pod patronát naša archívna hlásateľka a spriaznená duša Lucka Jelčová, ktorá tiež spolupracuje na scenári.
Tak komunikujeme s divákmi. Jeden nám už dokonca poslal archívnu pioniersku rovnošatu, ktorú sa chystáme využiť pri niektorom nakrúcaní.
Ozývajú sa vám aj účastníci odvysielaných relácií?
MM: Niektorí sa tam spoznajú.
RK: Ľudia ma zastavujú a oslovujú, či by nemohli mať niektorú z archívnych nahrávok doma, že tam videli otca alebo brata a tak.
MM: Raz som mal komentár k jednej kapele, ktorú sme púšťali, ako hrá na festivale politickej piesne v Martine. Vystupoval tam veľmi unudený spevák, ktorý jednoznačne nebol stotožnený, ba priam nespokojný so svojou účasťou na podujatí, tak som to patrične okomentoval.
A raz som vošiel do baru a chlapec, čo obsluhoval za barom, mi vraví: počúvaj, ty si to dobre povedal. Ten z tej kapely bol môj otec a bol strašne naštvaný, že tam musel účinkovať, nominovali ich tam a on tam nechcel ísť. A minule mi zase napísal divák, že sa videl ako šesťročný recitátor v Pionierskej lastovičke z roku 1982.
Majú títo ľudia možnosť dostať sa k záznamom?
MM: Televízia im ich oficiálne môže poskytnúť, ak to má v archíve a vyrobila to.
RK: Ale zaujímavé je, že tí, čo vtedy rečnili na tribúnach, sa nám vôbec nehlásia.
Pri nakrúcaní Noci v archíve sa snažia navodiť správnu atmosféru aj využitím dobových predmetov, oblečenia či potravín. Foto - archív MM a RK
Najlepšie momenty
Čo považujete za najzaujímavejšie vytiahnuté z archívu?
RK: Sú to veci, ktoré dnes už človek inde neuvidí. Napríklad šoty o tom, ako sa búrali budovy a menil sa vzhľad miest, alebo výstupy z rôznych oblastí života, napríklad zdravotníctva.
MM: Najmä tie veci, ktoré iné televízie nemajú. Predovšetkým publicistika - relácie Maják, Kompas, Azimut, Kazeta, ktoré reflektujú život po technickej stránke, potom poľnohospodárske magazíny, kultúrny život. V týchto reláciách je zachytená doba s autentickými výrokmi, hoci ovplyvnenými ideológiou.
Tvorcovia niekedy aj nechtiac zachytili objektívnu realitu a my vidíme, ako sme vtedy žili, nakupovali, aké bizarné problémy sme riešili.
Aké?
MM: Napríklad minule bola relácia o mraziarňach, keď ukázali strop mraziarne, a pýtali sa, prečo je taký zmrznutý, prečo ho nerozmrazujú. A pracovník povedal - nemôžeme to rozmraziť, lebo keby sme to urobili, celé by to spadlo, lebo mraziareň drží pokope práve ten ľad.
A druhý rozmer archívu je ten, že nachádzame pikošky. Krásne je, keď nájdeme niekoho z celebrít v úplne mladom veku, keď o ňom ešte nikto nič nevedel.
Je to dobrodružné?
MM: Je to pocit archívneho bádateľa, hlavne v prípadoch, keď zistím, že nejaký záznam ešte nebol od svojej premiéry nikde použitý. Napríklad som našiel Petra Nagya, ktorý ešte ako študent z Prešova prišiel do Televízneho klubu mladých, kde sa ho vtedajší moderátor pýtal, kto je, ako sa volá, čo plánuje.
V poslednom období spolupracujem aj s košickým archívom, kde sme napríklad objavili dokument Hovory cez rampu s Lasicom, Satinským a Horníčkom z roku 1969 a je to film, ktorý pravdepodobne nikto od roku 1969 nevidel. Nenašiel som ani zmienku o tom, že bol nakrútený. Nakrútil ho režisér Ján Roháč a vedeli o ňom len pracovníci, ktorí ho oprašovali a udržiavali v celistvom stave.
RK: Niekedy sa naozaj podarí nájsť niečo, čo roky nebolo odvysielané a je výborný pocit, že sa to vďaka nám dostane na svetlo Božie. Napríklad dokument o fínskej svadbe: bolo to v roku 1969, keď sa na chvíľu otvorili hranice a do Tatier sa prišli zosobášiť režisér fínskej televízie s nejakou fínskou slečnou.
Roky to ležalo v archíve, nikto to nikdy nevidel, lebo prišlo obdobie, keď sa takéto veci začali strkať do trezoru.
MM: Už sme kontaktovali fínskeho režiséra, že v Slovenskej televízii má profesionálny filmový záznam zo svojej životnej udalosti. Zatiaľ sa neozval.
Nemáte chuť postaviť sa spolu na divadelné javisko?
RK: To nás ešte len čaká.
MM: Veľakrát sme o tom uvažovali, ale zatiaľ je prekážkou vzdialenosť a životné cesty. Nemáme zatiaľ ambíciu napísať hru a urobiť autorské divadlo, aj keď o tom možno snívame.
Televízny archív by nemusel byť zlou inšpiráciou.
MM: Veď práve. Človek v archíve vidí niekedy také veci! Napríklad, aký mali ľudia pohľad na humor v minulosti a ako ho dokázali urobiť bez toho, aby museli niečo povedať v prvom pláne. Ako museli tvoriť, vymýšľať, zároveň nepovedať niečo, na základe čoho by ich mohli zakázať.
A potom aj profesionalita ľudí v televízii. Napríklad keď si pozrieme, čo robil Janko Roháč, to sú fóry na tretiu, a dokázal ich pretlačiť na obrazovku.
Rado Kuric ako vojvoda v hre Kupec benátsky v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene.
Fóry a recesia
Ako je to s vašou výrobou humoru?
MM: Fóry, ktoré sa do scenára snažíme dostať, sú často z nášho osobného života. Snažíme sa ich spracovať s nadhľadom. A naopak, často vymýšľam Radovi texty, ktoré sa hodia do relácie, ale on ich nikdy nezažil. Keď ich pripravujem, vravievam, že fabulujem Radovi mladosť. Ale on na to okamžite dokáže naskočiť a naladiť sa a nakoniec tú vec zinterpretuje lepšie, než som si to predstavoval.
RK: S odstupom času vyčarí najväčší úsmev ani nie vymyslený fór, ale spontánna, naivná reakcia nejakého človeka osloveného moderátorom, alebo nejaká dobre využitá replika, odpočutá v autobuse. Niekedy je lepšia takáto esencia života, ako nasilu pritláčať humor.
Ako moderátorská dvojica ste si zvolili štýl akejsi recesie. V čom vám to vyhovuje?
MM: Sme obaja ako archívni bádatelia a aby to malo štruktúru, som ten, čo vie o veciach viac a Rado je za toho, ktorý tomu nerozumie. Inými slovami, on je v relácii za toho hlúpejšieho a ja za toho dokonalejšieho. Minule sa ma niekto opýtal, či sa Rado nehnevá, že ho štylizujem v scenári do tejto polohy.
RK: Nehnevám sa, mám rád jednoduchých ľudí, takých, ako som ja. Tí sú inšpiráciou, čo sa na nič nehrajú, iných hneď prekukneme. A potom ich môžeme parodovať.
A čo reakcie na váš humor?
MM: Spočiatku nám vyčítali, že to, čo robíme, nie je humorné, že sa snažíme byť nasilu vtipní. Na jednej strane ľuďom prekážalo, že sme si robili príliš žartov z bývalých čias, a opačná reakcia bola, že ich robíme málo. Potom, že v niektorých ukážkach akoby sme schvaľovali minulosť.
Tvrdím, že my púšťame minulosť, ktorá bola zachytená v archívoch STV a nesnažíme sa tie časy kritizovať, len na základe našich skúseností ich. A tak si každý divák môže nájsť to svoje. Napríklad deti, mladí sa na to dívajú ako na rozprávku. Buď to nevedia pochopiť, alebo sa na tom len smejú.
RK: Každý, kto chce robiť humor, to má ťažké. Navyše noví ľudia na obrazovke sú okamžite kritizovaní. Zo začiatku sme možno boli nepresvedčiví, ale dnes už počúvame skôr pozitívne reakcie.
Nevstupuje vám nikto do komentárov?
MM: Nie, je to náš pohľad na dobu.
Foto: Peter Žákovič
Kde končí minulosť
Čo pre vás znamená práca s archívmi?
MM: V prvom rade veľké potešenie. Doba minulá má napriek všetkému svoje čaro. Niekde je to fascinujúce. Je to memento, ktoré hovorí, že občas zabúdame, ako to okolo nás vyzeralo. Ako sa kedysi fungovalo, hoci len na benzínových pumpách, keď pani v roztrhaných montérkach a s odrezanou hadicou pri kompresore vysvetľovala, že gumy sa nedajú nafúkať, lebo kompresor niekto ukradol. A o desiatej zatvorila a basta.
Alebo v súvislosti s architektúrou sa niekedy prichytím pri tom, že idem do mesta a nechápavo sa pozerám na niektoré budovy, lebo deň predtým som strávil pozeraním archívnych ukážok a pred očami mám celkom iný obraz. Preboha! Zároveň mi tá práca dáva väčší nadhľad nad súčasnosťou.
Znamená to, že vás nerozčuľuje, čo sa deje dnes?
MM: To zase nie, to by znamenalo, že som sa niektorých vecí zriekol. Niektoré veci z hľadiska obdobia sú zásadné. Keď si napríklad spomeniem na funkcionárov, ktorí rečnili na zjazdoch SZM a veľmi angažovane rozprávali o tom, ako ich fascinuje obdobie, v ktorom žijú, a možno už o niekoľko rokov to celé neplatilo a boli zrazu niekým úplne iným, tak to je signál, že človek by nemal príliš vzplanúť pre politickú vec.
RK: Mnohí dnes nadávajú na dnešok, ale za dvadsať rokov sme prešli obrovský kus cesty a neviem, či by bol niekto ochotný vrátiť sa späť. Vždy až čas ukáže, čo bolo skutočne dobré a skutočne zlé.
A kto chce vidieť negatíva, z našich ukážok ich vidí. Pozitíva tiež. A dá sa povedať, že čo bolo v minulosti ľudské, dobré a skutočné, ostane aj do budúcnosti, bez ohľadu na režim.
Nechystáte sa prekročiť v archíve rok 1989?
MM: Rok 1989 ako časovú hranicu som si dal ako dramaturgický zámer. Tam končíme. Len raz sme nakrútili jednu časť o období tesne po nežnej revolúcii, to bolo pri príležitosti výročia novembra. Tento medzník nechceme prekročiť.
Prečo?
MM: To by už bola iná relácia.
Čo hovoria peoplemetre o vašej relácii?
MM: Nie som veľmi na tieto čísla. Viac ako podiel na trhu ma zaujíma sledovanosť reálneho počtu ľudí, pretože tá je často oveľa relevantnejšia.
V čase, keď je veľká konkurencia, čiže okolo desiatej hodiny, nás podľa mojich posledných informácií sledovalo až sedemdesiattisíc ľudí, čo vzhľadom na typ relácie podľa mňa vôbec nie je málo. Relevantné pre nás je, že relácia má už za sebou veľa častí aj repríz, a keď sa povie Noc v archíve, ľudia vedia, o čo ide.
RK: Na Slovensku sa nič iné okrem Retronovín v tomto duchu nerobí. Sú relácie, ktoré televízny archív využívajú, ale v menšej miere.
Do akej miery je vtipné pozerať sa do minulosti?
MM: Už nadišiel čas, že sa nad tým môžeme pousmiať, už si môžeme robiť aj žarty, ale vždy existujú závažné momenty, ktoré sa nedajú zosmiešňovať. Tam niekde vzadu v hlave by mal zostať pocit, že si treba dávať pozor, lebo toto sme naozaj žili a že sme to, chvalabohu, prežili, ale stačilo by málo a mohlo by sa to celé vrátiť. Žili by sme možno v modernejšej, pretechnizovanejšej, bohatšej, ale aj tak totalite.
RK: Keď človek bude zodpovedný za svoje činy, tak bude aj história úsmevná.
