„Mnohí z umelcov či združení, čo som vybral, nenazývajú to, čo robia architektúrou,“ hovorí JÁN PERNECKÝ. Podľa neho ju však dokonca posúvajú a menia. V jeho projekte Asking architecture, ktorým nás bude zastupovať na prestížnom Bienále architektúry v Benátkach, figuruje iba jediné architektonické štúdio.
Architektúru ste vyštudovali na STU, ale potom aj na VŠVU, prečo?
„Mal som pocit, že chcem o nej vedieť viac, hľadal som odpovede na celkom základné otázky: čo je architektúra, prečo by sa ňou mal človek zaoberať, aké má miesto v spoločnosti a kultúre. Získal som síce remeselnú skúsenosť a vedel som, čo mám robiť, ale stále som nevedel prečo. Samozrejme, je mi jasné, že v domoch bývajú ľudia, ale nevysvetľuje to, prečo by nemohli bývať v čomkoľvek inom. Dúfal som, že prostredníctvom teórie architektúry dospejem k návodom, ako ju robiť. Napokon sa to vyvinulo inak.“
Ako?
„Zistil som, že absolútne odpovede na moje otázky neexistujú a ani nemôžu. Teória architektúry a jej koncepty mi nedajú nutne odpovede a ak, tak prestávajú byť zaujímavé. Čo je však dôležitejšie – dajú mi vždy nové témy, ktorými sa môžem zaoberať.“
Nie je to napokon len nekončiaci sa boj?
„Nie, nie je to boj. Naopak, je to veľmi fajn, je to akási neistota, ktorá vyvoláva potrebu niečo robiť. Boj by to bol, keby som vedel, kam to celé smeruje a snažil by som sa nájsť najrýchlejšiu či najľahšiu cestu k cieľu. Ja ten cieľ nepoznám a ani sa ho nesnažím spoznať.“
To znie dosť utopicky.
„Práve naopak. Keď teória iba sleduje cieľ a snaží sa k nemu rýchlo dostať, tiež prestáva hľadať cestičky, ktoré zaručujú kritický pohľad. A práve o ten mi ide.“
Viaceré projekty, na ktorých ste pracovali, mali spojitosť s urbanizmom. Je to teda to, čo vás primárne zaujíma?
„Ani nie, vzniklo to pomerne náhodou. Keď som ešte študoval, urbanizmus nebol veľmi populárny, lebo sa netýkal tvarovania domov. Mňa už vtedy zaujímali koncepty a digitálne metódy architektúry a zdalo sa mi, že práve v urbanistických projektoch sa dajú uplatňovať akosi voľnejšie než v architektúre. Nešlo však o štandardný praktický urbanizmus ako územné plánovanie, skôr o organizovanie veľkých mestských štruktúr. Tým, že sú veľké, sú aj ich metódy zložité a ľudia ich nemajú veľmi chuť chápať – spoľahnú sa, preto je v nich väčšia sloboda. Samozrejme, ak človek nemá estetické ambície.“
Čo znamená mať estetické ambície v architektúre?
„Ten výraz treba chápať neutrálne alebo pozitívne – znamená to, že sa architekt zaoberá otázkami formy a tomu podriaďuje všetko ostatné. V rámci rese archu, ale aj predošlých projektov, som sa tomu snažil vyhýbať, hoci teraz som zistil, že aj formou a estetikou sa dajú otvárať otázky architektúry, ktoré sú konceptuálne.“
Ktoré otázky sú práve teraz pre architektúru kľúčové?
„Zdá sa mi, že sú to práve formálne otázky estetiky. Mám pocit, že sa vracia navonok egoistický mód architektúry, keď sa architektúra zaoberá sama sebou viac než svojim vzťahom voči spoločnosti, použitiu a praktickosti. Mainstream je stále o silnom pragmatizme, efektivite a kvalite, ale to najaktuálnejšie rieši architektúru uzavretú do seba. Tieto protipóly však musia fungovať, hoci mne by neprekážalo, keby pragmatickosť v architektúre nebola. Architektúra by nemala byť službou.“
Ale niekedy ňou predsa musí byť, nie?
„A prečo by mala? Veď architektúra používa metódy voľného umenia, nesleduje cieľ, ktorý sa dá odmerať. Ale práve to veľa ľudí neakceptuje. Niektorí však vravia, že jedine architektúra dokáže človeka zbaviť slov, keď do nej vojde. Existuje aj termín afekt, ktorý sa spája s architektúrou a vypovedá o jej pôsobení. Ide o to, že architektúra dokáže človeka zahrnúť množstvom vplyvom, ktoré nemusí dokázať úplne pochopiť, aby si uvedomil, že na neho pôsobia ohromujúco. Vie teda, čo sa deje, ale nevie ako a prečo. Spôsoby, ako to dosiahnuť sú pre autorov veľmi sofistikované – nie sú to náhodné, intuitívne procesy, ale hlbší výskum.“
Platí to tak, že keď architekt do hĺbky nepozná koncepty a teóriu, nedokáže urobiť ohromujúcu stavbu?
„Dokáže, nemusí nutne poznať teóriu, môže postupovať aj podľa stratégie, ktorá môže byť rovnako hlboká a vedomá. Dôležité však je, že ten človek nechce prijímateľa ohromiť, nemusí ho vlastne ani zaujímať. Je to trochu kontroverzné, keď sa o tom hovorí nahlas, ale dobrá architektúra nevzniká pre ľudí, ale pre architektúru. Motivácia autora nie je to, aby ho ktosi pochopil, ale samotná vec, téma, stratégia či koncept, ktorý má. Potrebuje to spracovávať do takej hĺbky, že sa nevyhne tomu, aby to urobil dobre. Svetová architektúra, ktorá určuje to, čo je aktuálne a dobré, vzniká presne takto – s klapkami na očiach a s pohľadom dovnútra.“
Na bienále ste sa takmer dostali už pred štyrmi rokmi, aký to bol projekt?
„Do pavilónu sme spolu s Ivanom Príkopským a Tomášom Szőkem chceli vložiť objekty, cez ktoré by sa dalo prechádzať. Bol to formálny projekt so silnou konceptuálnou myšlienkou – prechod objektmi mal naznačovať, ako vzniká architektúra. Keď sa človek blížil k pavilónu, presne videl, ako sa dá prísť k cieľu. Keď však vošiel do objektov, zrazu sa pred ním začalo otvárať množstvo ciest a možností. Dalo sa však vojsť aj z druhej strany – človek nepoznal cieľ, ale keď sa začal ponárať do útrob objektov, pomaly sa mu ukázala jedna cesta von.“
Ako vznikal súčasný projekt Asking architecture?
„Je to prirodzený a kontinuálny výsledok toho, čo robíme v rámci skupiny rese arch, ktorú som založil pred dva a pol rokom. Prostredníctvom rôznych aktivít sme sa zaoberali veľkými témami architektúry a jej teórie.“
O aké témy ide?
„Nosnou témou je to, že architektúra môže nadobudnúť kritický mód aj vtedy, keď sa zaoberá svojimi vnútornými problémami, kultúrou a spoločnosťou, v ktorých funguje, ale zároveň to robí tak, že určitou témou žije, že ju priamo spracováva. Nesnaží sa vyriešiť problém, funguje bez jasného zámeru, ale výsledkom je nevyhnutný posun celej disciplíny aj kultúry.“
Mohli ste opäť urobiť čosi formálne, priestorové, ale vy ste do projektu zapojili devätnásť rôznych subjektov a predstavujete ich projekty. Prečo?
„Vybrali sme projekty, aktivity a diela, ktoré si často ani neuvedomujú, že nejakým spôsobom narábajú s architektúrou, či dokonca posúvajú jej hranice. Ukazujú však, že architektúra sa dá robiť aj vznešenejšie ako len pragmaticky.“
Ako prebiehal výber?
„Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o prehliadku neziskoviek a občianskych združení. To vonkoncom nebolo kritériom, no ukázalo sa, že to sú zrejme jediné legislatívne formy, v ktorých môžu fungovať, ak chcú robiť to, čo robia. Nie je to ani reprezentatívny výber, nie sú tam všetci, ktorí by spĺňali nejaké podmienky. Sú tam tí, čo vyhovujú téme, ktorú prostredníctvom nich študujem.“
Rozdelili ste ich do štyroch skupín, aké to sú?
„Prvou sú tí, čo sa teóriou a kritikou architektúry zaoberajú verbálne, patrí tam aj rese arch. Druhou sú tzv. sekundárne médiá – ide o subjekty ako 4AM fórum pro architekturu a médiá z Brna či AtraktArt, ktoré organizujú workshopy, happeningy či výstavy týkajúce sa architektúry, ale stavajú na silných témach, smerujúcich k jadru architektúry. Tretia skupina je najpočetnejšia – tvoria ju umelci, zväčša konceptuálni – a štvrtá je zasa najkontroverznejšia. Volám ju kritické žitie a sú tam štyri kultúrne centrá, z ktorých tri fungujú v priestoroch staníc.“
Ako prizvaní umelci a združenia reagovali?
„Až neskôr sa ukázalo, že mnohým nebolo jasné, prečo som ich oslovil. Mnohí nevedia, že narábajú s architektúrou, ale to je dobre. A mnohí s ňou v skutočnosti možno ani nenarábajú. Snažil som sa im to vysvetľovať a chcel som počuť ich reakciu. Možno však nebolo celkom správne chcieť, aby nad tým takto rozmýšľali. Dôležité totiž je, že oni tie veci robia, žijú nimi a tým sa stávajú zaujímavými pre mňa ako kurátora a architekta.“
Iba jediná zo zúčastnených autorských skupín sa architektúrou živí. Nestretli ste sa s výhradami, že ten projekt vlastne vôbec nie je o architektúre?
„Stretol, aj od autorít. Je však veľmi ťažké povedať, čo je to architektúra. Jeden z postojov je taký, že architektúra je to, čo vzniká z pozície architektúry alebo s architektonickým zámerom. To, že prizvaní o sebe nehovoria v súvislosti s architektúrou neprekáža, lebo o nej hovorím ja. Každý z nich prejde mojím filtrom, ktorý je architektonický.“
Ako sa dá vysvetliť napríklad účasť českej umelkyne Kateřiny Šedej?
„Dal by sa použiť každý jej projekt, preto budeme prezentovať jej 24-hodinovú prednášku o svojej tvorbe, ktorú bude mať v najbližších dňoch v Londýne. Pre bienále ja zaujímavá preto, lebo vždy pracuje s veľkým počtom ľudí, ktorí sú naviazaní na nejaké konkrétne miesto.
Napríklad v projekte Zrkadlový vrch oslovila päťsto rodín, žijúcich vo vilovej štvrti jedného maďarského mesta, kde sa verejný priestor obmedzuje na príjazdové cesty k vysokým plotom. Povedala im, že robí súťaž: každý mal otvoriť svoju bránu a nakresliť, čo vidí, keď sa cez ňu pozrie. Zozbierala asi 400 kresieb, 150 vybrala do katalógu a ten poslala späť do všetkých rodín s oznámením, že súťaž o zájazd na Floridu vyhrá ten, kto identifikuje najviac domov, v ktorých boli vyhotovené kresby. Výlet na Floridu zrejme nebol v tejto majetnej štvrti až takým lákadlom, no súťaže sa zúčastnilo neuveriteľné množstvo rodín – celá štvrť ožila, mnohí chodili od domu k domu, zvonili na brány a snažili sa uhádnuť, kde vznikali kresby. Zrazu sa stretli, chodili si navzájom do dvorov, spoznávali sa a najmä – svoj priestor vnímali celkom inak ako dovtedy.“
Prečo by si mal túto expozíciu pozrieť štandardne fungujúci architekt?
„Nechcem hovoriť, prečo by si to niekto mal pozrieť. Mne osobne dáva poznanie všetkých zúčastnených veľmi veľa, ale neviem, či mi to pomáha ako architektovi lepšie tvoriť. Skôr mi to praktický architektonický život komplikuje. Sú to totiž témy a metódy, ktoré nie sú celkom kompatibilné napríklad s ekonomickou situáciou v praxi. Takýto druh uvažovania o architektúre je však jedným z tých, ktorý ju dokáže posunúť ďalej.“
Pavilón ostane prázdny, projekty sa budú dať pozrieť prostredníctvom tabletov. V akom štádiu je technické spracovanie?
„Programátor Ľubo Panák už má aplikáciu, ktorá funguje na princípe obohatenej reality, čo znamená, že v reálnom priestore pavilónu uvidí divák virtuálne inštalácie projektov. Tie práve pripravujeme, máme už aj priestor, kde budeme celú situáciu simulovať. Dôležité však je, že tie tablety to technicky zvládnu. Teraz ešte musíme zohnať sponzorov, aby sme ich mali aspoň pätnásť, zatiaľ máme šesť.“
Bude možné zanechať videokomentár?
„Som presvedčený, že áno – to je totiž prvotná vonkajšia motivácia, prečo to robíme takto. Na Bienále máme obrovské publikum, je to príležitosť, ako s ním komunikovať. Zároveň to má konceptuálny rozmer – vo chvíli, keď nebude existovať obojstranná snaha o dialóg, prestane existovať obsah. Divák sa rozhoduje o množstve informácií, ktoré chce dostať. Keď bude aktívny, tak mu dáme minimálne istý zážitok, bez ohľadu na to, či dokonale pochopí všetky inštalácie. Hlavné je, aby dokázal poňať ich rozsah. Možno to pre neho bude inšpiratívne, zanechá komentár a ten bude zasa inšpiratívny pre tvorcov.“
