Tvári sa, že už nevládze vstať zo zeme. A pritom má Bruce Springsteen rovnako živý a démonický pohľad, ako keď prišiel s piesňou Born In The U.S.A.
Bruce Springsteen je narodený v Spojených štátoch amerických a keď cestuje po svete a koncertuje, nesie si so sebou mnohé rozpory a protirečenia, ktoré jeho krajinu definujú. Keď sa životom v nej pri písaní pesničiek inšpiroval, na miliónoch fanúšikov videl, ako sa s nimi ľudia stotožňujú – a predsa ho to neochránilo od chvíľ, keď sa zasa cítil nepochopený, sám, neprijatý a izolovaný.
Protirečivé predstavy o americkom sne a jeho nejednoznačné prejavy určovali náladu jeho albumov. Keď zložil optimistický album, vzápätí cítil, že sa musí zamyslieť nad niečím temnejším, keď mal za sebou turné s divokými koncertmi, zrazu sa uzavrel do seba a chodil akusticky hrať do malých sál.
Až nakoniec pripustil a prijal, že paradoxy sú logické a že dotvárajú stále iba jeden a ten istý život, a tak vyzeral aj koncert v Prahe z jeho európskeho turné k albumu Wrecking Ball. Pri písaní nových pesničiek ho viedol hnev, cynizmus a irónia, a predsa s nimi odohral dvesto minút v stave radosti, šťastia až bláznovstva.
Všetko zomiera, to je fakt
Na začiatku turné vyberal k novým pesničkám také zo svojej predchádzajúcej tvorby, ktoré najviac politicky odkazovali na americký život. Spieval dokonca aj veľmi vážnu, sugestívnu pieseň American Skin (41 Shots), kde opisuje, ako policajti zabili mladého imigranta z Guiney (keď ju pred dvanástimi rokmi nahral, polícia vyzývala na bojkot jeho koncertov).
Po čase ju zo zoznamu vyradil a aby úplne nevylúčil zo svojho hrania smútok, v Prahe mu ako náhrada poslúžili osobnejšie pesničky a uvažovanie nad životnými stratami. Mimochodom, k nim patrí aj smrť jeho spoluhráča a priateľa, saxofonistu Clarencea Clemonsa. Lenže napríklad v pesničke Atlantic City Springsteen spieva: „Všetko zomiera, to je fakt. Ale možno všetko, čo zomrie, sa raz jedného dňa vráti.“ A tak aj s odchodom Clarencea sa už vyrovnal, v kapele E Street Band ho výborne nahradil jeho synovec Jake Clemons.
Springsteen dlho odmietal náboženstvo aj vieru, hoci ho rodičia zapísali do katolíckej školy, ale pražský koncert bol už dôsledkom jeho, povedzme, duchovného zmierenia. Vieru metaforicky zašifroval už aj do spomínanej Atlantic City (na albume Nebraska vyšla v roku 1982) a, samozrejme, najviditeľnejšia bola v jeho gospele My City Of Ruins, aktuálnom po 11. septembri. Keď v ňom začal spievať o obnove toho, čo sa nám práve zdá, že sme stratili, pražský koncert prestal byť koncertom. Zrazu to bol taký typ stretnutia, aké sa dá opísať ozaj len nejakým slovom z náboženskej terminológie.
Štátna návšteva
Z nedávnej ankety televízie CBS a Vanity Fair vyplynulo, že ak by bolo treba novú americkú hymnu, ľudia by si želali, aby ju zložil Springsteen. Pritom je úsmevné, že on naozaj chodí po svete ako nejaký oficiálny reprezentant či štátna návšteva, lebo všade, kde hrá, veje nad štadiónom americká zástava.
V Prahe sa zdanie toho, že je znepokojený situáciou vo svojej krajine, rozplynulo pri pesničke Wrecking Ball, kde spieva, že už niekoľkokrát „zlé časy prišli, zlé časy odišli, zlé časy prišli, zlé časy odišli, zlé časy prišli, zlé časy odišli“. Po nej nasledovali ešte dve hodiny rock’n’rollu, neopísateľného speváckeho aj inštrumentálneho šialenstva.
Kedy má pieseň zmysel
Oslavu životných rozporov Springsteen zavŕšil skladbou Born In The U.S.A. a ešte pritom stihol ironizovať svoj starý status sexidolu. Ženy mu pod pódiom hladili stehná, on sa postavil na klavír a vyzliekal sa a potom sa sám na sebe zabával, keď v piesni Seven Nights To Rock spieval o pozoruhodnom nočnom životnom štýle. Vrátil sa aj k romantizmu svojho slávneho albumu Born To Run, pretože jeho titulná pieseň o dvoch mladých ľuďoch, čo od všetkých utekajú, pretože chcú o svojom živote rozhodovať sami, dnes najviac symbolizuje jeho presvedčenie, že pieseň má zmysel, len keď sa spieva pre druhého.
Pred pár dňami španielske noviny El País napísali: „Každý by mal mať právo vidieť Bossa aspoň raz za život.“ Na pražskom štadióne tých dvesto minút behal po pódiu, kričal, skákal, a keď už ležal na zemi a tváril sa nehybne, a len rukami signalizoval, že končí, kolegovia z kapely ukazovali na hodinky a tvrdili, že je ešte skoro na to, aby publikum poslali domov. Gitarista Steve Van Zandt chytil mokrú špongiu a vyžmýkal ju nad ním. A Springsteen musel znova vstať.
