len zaslúži pripomenúť verejnosti, že ide o výnimočnú osobnosť.
Juraj Meliš a Jozef Jankovič sú možno poslední „dinosauri“, ktorí ako široko prijímané autority húževnato a hrdo udržujú renomé sochárskeho stavu. Aj napriek tomu, že za uplynulé roky nemali možnosť robiť veľké verejné sochy, je to najmä ich umelecká a ľudská presvedčivosť, ktorá ich zatiaľ neposiela do umeleckého dôchodku.
Tajomstvo Melišovej prítomnosti na scéne je pravdepodobne v jeho životnej filozofii, ktorá sa dá zhrnúť do vety: „Treba Byť a nie lamentovať, ako Sa Nedá. Prídu ďalší a nebudú sa pýtať... ako Vám bolo...nebudú ochkať..., že ste nemohli, ...nebudú zohľadňovať, že sa nesmelo...“
I keď bola vyslovená v súvislosti s augustom 1968, táto udalosť je vo vedomí umelca určujúcou a ako memento prítomnou možno až do dnešných dní.
Vtedy ako čerstvý absolvent Vysokej školy výtvarných umení nechcel možno veľa – len robiť svoju prácu. Nasiaknutý atmosférou euforických 60. rokov nezapochyboval, že by to mohlo byť aj inak. O to tragickejšie bolo sklamanie, keď ešte ani nestihol povedať prvú vlastnú vetu a prišla normalizácia. Zrážka s touto fatálnou skúsenosťou paradoxne urobila z neho umelca. Dala mu nielen témy, ale aj „možnosť“ si vybrať, na čej strane bude stáť.
Niekoľko prvenstiev
Rozhodol sa pre tú ťažšiu, nereprezentatívnu a menej viditeľnú. Ako sa dnes ukazuje pre tú, ktorá sa nestratila v prázdnych služobníckych gestách. Avšak vieme, že kvalita umenia sa etickými postojmi (žiaľ či našťastie?) nemeria. Juraj Meliš si to v dejinách slovenského výtvarného umenia „poistil“ aj niekoľkými prvenstvami, ktoré otvorili dvere tradičného sochárstva smerom k nesochárskym tendenciám. Navyše, do nášho moderného sochárstva začiatkom 70. rokov priniesol obraz dediny v čase, keď byť súčasným neznamenalo hľadať po dedinských dvoroch a miestnych hájoch.
Siahol po domácej dedinskej tradícii v čase, keď slovenské súčasné umenie konečne objavovalo príťažlivosť mesta. Meliš s „dedinou“ nepracoval ako so skanzenom, ale cez stratégie blízke pop-artu, nových realistov, či arte povera. Pochyboval a smial sa zneužívaniu jej obrazu ako posvätného mýtu. Na prvých výstavách sa pohrával s prostredím dedinského dvora ako s divadelným priestorom. Ploty, záhradky, holubníky, fúriky, lavičky pozbíjal z lacného materiálu, z nahrubo opracovaných, ledabolo ponatieraných dosiek, z konárov, preglejkových debničiek.
Devalvovanie „veľkého" umenia
Jeho nerešpektovanie tradičného sochárstva však nešlo obvyklou cestou popierania, ale ako povedal teoretik umenia Tomáš Štrauss, humorným devalvovaním „veľkého umenia“ tým, čo mu bolo najbližšie – drsnou dedinskou každodennosťou.
Trochu ako anarchista, trochu ako kacír sa slobodne pohybuje medzi tradíciou a jej revíziou bez toho, aby sa potreboval hlásiť do toho či onoho tábora. Ako hovorí „Tvrdý jasný -izmus som nikdy v našich podmienkach nevidel a nezažil, a teda som ním nemohol byť radikálne ovplyvnený. Čo išlo okolo, to som schmatol a použil. Či to bol koncept, či arte povera, to sú dnes iba dodatočné konštatovania.“
Aj keď „dedinský dvor“ stál iba na začiatku jeho umeleckej cesty a odvtedy jeho sochárska tvorba napočítala desiatky iných tém, to, čo bolo povedané na začiatku, platí podnes. No ku všetkým knižným prívlastkom o jedinečnosti autora a jeho naliehavých etických výziev si treba všimnúť ešte niečo – tú typicky melišovskú bolesť, ktorú už dekády tlmí humorom, sebairóniou a absurdným smiechom.
Autor: Beata Jablonská
