Má trinásť a prezývajú ho Masliak. Rodičia sú krátko po rozvode, chodí do novej školy a nemá žiadnych kamarátov. Je tučný, nikoho poriadne nepozná, platonicky miluje spolužiačku a takmer nik sa s ním nebaví.
Už na prvý pohľad to vyzerá ako ideálny hlavný hrdina ďalšieho z milióna tínedžerských príbehov, ktorý prekonáva „nástrahy osudu“, vyvedie niekoľko blbostí a na konci celého deja sa zásadne polepší – aby si dospievajúci čitateľ odniesol nejaké to banálne poučenie. Nehľadiac na to, že takýto dospievajúci čitateľ – ak práve nečíta Harryho Pottera – bude „poučenie“ hľadať skôr niekde na webe či vo videohre na hracej konzole.
Ďalší z takých istých
Podobných hrdinov a príbehov sú plné nielen knižnice, ale aj všetky duchaplné seriály počnúc O. C. California a Glee končiac. A je úplne jedno, či sa dej práve odohráva v základnej, alebo skôr v strednej škole. Štruktúra príbehu je daná a zaujímavejšie je tak sledovať veci okolo: či je napríklad uveriteľný jazyk, autentické prostredie a čo sa deje v pozadí.
Ak sa na „takmer pravdivý príbeh“ Ihrisko pozriete takto, možno vás poteší zistenie, že prekladateľka sa snažila o jazyk akotak primeraný veku postáv. Aj keď pubertálne decká fakt nechodia na „žúry“, „nečučia“ do monitorov, ani „nelapajú“ po dychu. A keď už sme pritom, rozprávajú omnoho vulgárnejšie, a nie „hovadina“, to naozaj nie je slovo, ktoré by použili.
Ak sa na tento príbeh pozriete takto, môže byť pre vás prostredie americkej siedmej triedy a chudobných Afroameričanov kdesi na periférii mesta dostatočne exotické, aby ste chceli podobný príbeh čítať. A ak sa na tento príbeh pozriete takto, môžete ho interpretovať aj ako akúsi (naivnú) snahu opísať rastúcu tendenciu detí správať sa čoraz násilnejšie.
Lebo 50 Cent
Je však naozaj otázne, či cieľový čitateľ podobných kníh bude čítať Ihrisko práve takto. Skôr nie. Preňho bude zaujímavejší fakt, že jedným z dvojice autorov má byť americký raper 50 Cent a kniha je údajne čiastočne autobiografická.
Zabudnime na chvíľu na štipľavý odhad, že 50 Cent tomuto románu pre dospievajúcu mládež vymyslel tak maximálne názov. A že zopár domácich (nielen) raperov má za sebou o dosť zaujímavejšie detstvo.
V skutočnosti je dôležité iba toto: kniha sa môže medzi deťmi predávať a fungovať. Ale nie preto, že je dobrá (lebo nie je). Ani preto, že je extrémne užitočná alebo poučná (lebo nie je). Dokonca ani preto, že ponúka výlet do autentického amerického školstva (asi tiež nie).
Ale len a len preto, že ju podľa obálky napísal práve ten šušlavý raper, ktorého sa kedysi pokúsili pre jeho drogovú minulosť zastreliť. Ktorý sľúbil, že ukončí kariéru a slovo nedodržal, a tiež bol natoľko drsný, že na Slovensku svojho času požadoval policajnú eskortu.
A to je takmer všetko, čo sa o tejto knihe dá povedať. Možno ešte tak toto: keď už, tak Traja pátrači sú ešte stále zábavnejším čítaním.
