Hrdina románu V mene otca je nepokojný. Cíti sa prenasledovaný, ničený a uteká od problémov, nedbá na to, čo po sebe zanechá. Jeho autor BALLA tvrdí, že túto postavu treba len ukázať, napísať ju. A odsúdenie príde doslova samo od seba.
Keď sa dnes povie V mene otca, čo sa vám skôr vybaví?
„Moje dielo, ale to ma prejde. Modlitba sa mi nevybaví, spomínam si sotva na prvú vetu Otčenáša z detstva, vďaka matke, a ďalší text sa mi v pamäti už dávno domotal a rozpadol. Mama v náboženstve videla nádej, spôsob záchrany, a chcela ju sprostredkovať aj mne a bratovi, to bolo od nej pekné. No nevyšlo to.“
Prečo?
„Istý môj známy z detstva si dodnes myslí, že ma zdeformovalo socialistické školstvo a vôbec, spoločnosť, lebo ma infikovala ateizmom. Nie je to vylúčené. Ale to isté školstvo určite neinfikovalo môjho brata, ktorý pokladal matkinu vieru za povrchnú a na Vianoce sa pri štedrovečernom stole odmietal modliť a najmä prežehnať sa. V maminých katolíckych rituáloch videl prázdne zmechanizované gestá bez stopy po Božej prítomnosti, po význame. Bral to ako urážku pravej, neviem akej viery, bol radikálne nábožný a pekelne neznášal Otčenáš, písal si o tom aj amatérske, ale veľmi vášnivé pojednania. Takže hneď po mojej knihe sa mi pri slovnom spojení ’v mene otca’ okamžite vybaví démonickosť môjho brata. Je to inak sympatický a mierumilovný človek, ako ja.“
Príbeh otca dvoch synov, čo nedokázal milovať rodinu, ktorú si založil, rozprávate v prvej osobe. Ako ste si budovali odstup?
„Odstup som hľadal najmä od seba, veľmi sa mi nedarilo, ale skúšal som, chcel som hľadieť na svet očami otca, svojho veľmi konkrétneho otca, isteže - karikovaného, vybaveného odpornými vlastnosťami a umiestneného do polovymyslených okolností. Nakoniec som sa však z jeho očí pozeral ja, v jeho pohľade je najmä môj pohľad, na hľadanie odstupu som sa vykašľal, písal som to síce akože z hľadiska postavy - otca, ale nejako extra som sa nenamáhal maskovať svoju prítomnosť.“
Aké to bolo?
„Akoby syn sedel v jeho hlave a videl procesy, ktoré tam prebiehajú, ale videl ich svojimi zaujatými, neobjektívnymi očami, a tak im rozumel iba synovsky, vykladal si ich zo svojho hľadiska a vo svoj prospech, tak, aby syn z toho vyšiel ako neviniatko. Takmer neviniatko. A postava otca ako negatívna postava, matka ako pozitívna, ale čudná, čudácka, vyšinutá... takisto brat... Celkovo, čo sa postojov jednotlivých účinkujúcich v tom bizarnom divadielku týka, nebola to z mojej strany veľká námaha, vzal som hotových ľudí z reálneho života a použil ich.“
Nebrali ste ohľad na konkrétnych ľudí, ktorí sa s postavami môžu stotožňovať?
„Nič som s nikým nekonzultoval, nepýtal som sa otca, či je takýto, nepýtal som sa jeho kamarátov, či som ich v detstve detskou mysľou vnímal správne. Nedostali šancu na korigovanie svojho obrazu. Aj o to šlo, aby nedostali šancu, veď aj mne ju dáva málokto, nikomu nikto nedáva šancu na vysvetľovanie seba samého. Škatuľkujú si nás všetci na vlastnú päsť. Nespravodlivo, zaujato, lebo v nespravodlivosti a zaujatosti je veľká spontánna energia. No a tá moja kniha je pomsta všetkým postavám, ale aj ich autorovi.“
A čitateľom?
„Čitateľom som sa nechcel mstiť, takže textík je ľahko a rýchlo čitateľný, aj keď podľa niektorých vulgárny. No tí iste nečítali Leptokariu. A vo vulgárnom svete by bola nevulgárna kniha lož.“
Prvotnou príčinou zla je veľký dom, komplikovane navrhnutý a postavený. Kde ste vzali tento motív?
„Môj rodný dom ma od detstva mátal, všetko sa v ňom kazilo, bol zle postavený, a tak sa stal večným zdrojom konfliktov medzi rodičmi, a ja som si už ako malý chlapec predstavoval za tým nejaký hlboký zámer, že niekto sa s nami nepekne zahral, staviteľ, architekt, teraz mi napadá, že aj pôda mohla byť kontaminovaná, Černobyľ tomu v osemdesiatych rokoch tiež veľmi nepomohol. Zdalo sa mi, že tá budova je nejaká pasca, ktorá uväznila svoje obete.“
Príbeh knihy vykresľuje hrdinu, ktorý za svoj nanič pocit zo života viní synov a manželku. Čo hovorí o človeku takýto postoj?
„Môj hrdina to vidí tak, že synovia sú samostatné bytosti, za ktoré vlastne nemôže, teda nemôže ani za ich vlastnosti. Preto je z jeho pohľadu správne ich obviniť. Sú to vinné deti. Nepodieľa sa na ich výchove inak ako tým, že sa motá okolo domu, keď práve nie je v práci, prípadne v dome prespáva a čas mu plynie v tichu, v špeciálnom, ťaživom druhu ticha, ktoré podľa neho vytvára a spôsobuje výlučne manželka, on nie. Lenže v tejto rodinnej kauze nielen na dialóg, ale aj na ticho treba dvoch. Je to trápne, nepríjemné ticho, v ktorom celá rodina trpí. Maďarský spisovateľ Géza Csáth v iných súvislostiach písal o ’čiernom tichu’. To je nádhera!“
Som s vašou ženou na jednej lodi
(úryvok)
S manželkou sme spolu nikam nechodili, iba raz za týždeň do kostola. Kráčala vedľa mňa a hanbila sa, že je so mnou. Myslela si, že v meste všetci vedia o mojej nevere. Cítila obrovské poníženie.
Chápal som ju.
„Môžem vás pozvať na kávu?“ opýtal sa farár, ktorý sa pri nás raz po omši zastavil. Manželka na okamih zmeravela. Nevedela, ako ďalej. Neďaleko kostola bolo bistro. Vošli sme dnu. Žena tam nikdy predtým nebola, ale všimla si, že farár je zorientovaný výborne. O mne nehovoriac. Sem som si po práci neraz zašiel aj s kolegyňami. Tu som okolo nich spriadal siete. Býval som pri tom veľmi výrečný a zábavný. Nie ako doma. Doma akoby sa vo mne všetko zaseklo. Ale nemal som dôvod doma byť vtipný! Tam by som vtipnosťou nič nezískal. Obsluha pred farára okamžite postavila kávu a minerálku.
„Viem, čo sa u vás deje,“ naklonil sa k mojej žene hneď, ako sme sa usadili. Žena sa na mňa zdesene pozrela. Mlčky som si miešal horúci nápoj. Nebolo mi všetko jedno. Zle začína ten farár, hneval som sa v duchu. Takto sme sa nedohodli! Dúfal som, že bude diskrétnejší a zvolí formu okľuky. Žena by sa pred ním bola sama otvorila. Ale chybu som urobil ja, nepochopil som, ako to má vymyslené: do kaviarne pozýval iba moju manželku. Ako sa môže pred ním otvoriť, keď tu sedím aj ja, príčina jej nešťastia? Lebo svoje nešťastie pripisovala mne, brala ma príliš vážne. Keby si ma nevšímala, všetko mohlo byť v poriadku.
Rozpačito som si prezeral známe zariadenie kaviarne, poťahy stoličiek, kávovar. Poháre so stopkami trčali z radov držiakov nad barovým pultom ako v nejakej sklárni.
„Ste výnimočná,“ povedal farár.
„Výnimočná? Prečo? Pokladajú ma za čudnú, nie výnimočnú. Čo to má byť? Ty si to zorganizoval?!“
Žena sa ku mne prudko obrátila, hoci v čase, keď sme sa zoznámili, ešte nerobievala prudké pohyby. Lenže po rokoch začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie. Púšťala sa so mnou aj do bitiek, rozháňala sa, skákala okolo mňa, neraz som ju musel pevne uchopiť a držať.
Hľadím na farára, mykám plecom: „Ja som chcel iba pomôcť. Niečo sa už musí stať. Mala by si sa s niekým porozprávať. Myslel som si teda...“
„My s vašou pani manželkou sme na jednej lodi,“ poponáhľal sa s reakciou. „Máme síce Boha nad sebou, ale cítime, že to proste takto nestačí, keď my sme tu a Boh je strašne ďaleko.“
Fórum kritikov
Aj v novej Ballovej knihe sme svedkami sarkastickej irónie, ktorá je však škrupinou onakvejších jemností: štylistických, mysliteľských, sociálnych. Ballovo rozprávanie prechádza z prísne realistického do fantastického či fantazmagorického. V tejto knihe sa využíva motivika severskej mytológie, ktorá cez symbolické významy dáva Ballovej výpovedi hlbinnejšie, ale súčasne i globálnejšie významy. Hoci autorova poetika ostáva naďalej v zajatí extrémneho individualizmu, predsa len sú náznaky, že toto sputnávajúce zajatie sa očividne uvoľňuje a otvára nové obzory Ballovmu talentu.
Alexander Halvoník, LIC
Drsných právd, ktoré nikomu nelichotia a ktorými sa naša moderná próza čoraz viac zahusťuje, nie je málo. Aj tu sa však prejavuje autorov estetický názor a cit pre mieru, ako je to aj v prípade vulgarizmov a iných priliehavých a naliehavých výrazových prostriedkov. Prevetráva rodinné väzby, domov, bývanie, lásku ako veci fatálne, silné, do veľkej miery dané alebo odňaté. K písaniu pristupuje takisto bez prieberčivosti. Zdá sa, že autor nemá nejasnosti ohľadom toho, v čom sa odlišuje profánne od umeleckého. Jedno i druhé sa v lepšom prípade navzájom podmieňujú a čitateľ iste neprehliadne, že táto ostro sledovaná deliaca línia zreteľne beží aj naprieč Ballovými rozprávaniami plnými trpkosmiešnych zážitkov.
Ján Litvák, SME
