Celý život sa pohybuje medzi džezom a klasikou, hráva s tými najlepšími domácimi džezmenmi. Podľa PAVLA BODNÁRA hudba v niečom pripomína futbal. „Mali by sme vychovávať nižšie ligy, nielen elity."
Ročník 1959. Z toho by som tipoval, že vás zasiahne skôr hard rock ako džez.
Áno, to tiež, ale hard rock som hral iba raz (smiech).
Kedy prišiel džez?
Ani neviem odkiaľ, otec mal doma veľa vzácnych platní. Count Basie Trio, českí speváci z päťdesiatych rokov, to všetko som počúval do zodratia. Count Basieho som sa snažil kopírovať na klavíri desiatich-jedenástich rokoch.
Úspešne?
Ako kedy. Niekedy som trafil len pár tónov, ale zlepšoval som sa. A postupne som si iba podľa sluchu staval vlastný repertoár.
Neuznaný džez
Inými slovami, kým ostatní spolužiaci uznávali gitarovú muziku, vy ste doma na klavíri drilovali pri džezových nahrávkach?
Asi tak. Ale to neznamená, že mi spolužiaci nepodsúvali Deep Purple, Led Zeppelin, Yes. Všetko som si vypočul, ale stále som bol presvedčený, že môj džez je najlepší.
Zaujímavé, že všetky tieto vplyvy sa neskôr aj prejavili. Keď improvizujem, v hlave sa mi vynárajú prvky hudby sedemdesiatych rokov, ktorú som nehral, ale počúval.
Konzervatórium ste neskončili.
Veľa som sa zaoberal džezom a improvizáciou. Ale profesorka chcela, aby som sa venoval viac klasike, čo som zase nechcel ja, tak som radšej odišiel.
Na džez vtedy pozerali zvrchu?
Žiaľ. Teraz je situácia o niečo lepšia ako koncom sedemdesiatych rokov, ale mnohí klasickí muzikanti džez ani dnes nepovažujú za žáner rovnocenný klasike.
Foto - Peter Žákovič
Odišli ste z konzervatória. Čo bolo potom?
Vyštudoval som biochémiu a niekoľko rokov som v zdravotníctve pracoval ako vysokoškolský laborant. Pre hudbu som sa rozhodol po revolúcii, keď prišla možnosť fungovať profesionálne. Predtým hudobníci museli mať prehrávky a tie väčšinou zaručili miesto v barovej kapele, ktorá hrala kšefty na Západe.
To ste nikdy nechceli?
Nemohol som, aj keby som chcel, pre negatívne záznamy o našej rodine u Štátnej bezpečnosti. Ale koncom osemdesiatych rokov som sa na Letnej džezovej dielni vo Frýdlante od jedného českého džezmena dozvedel o súťaži v Monaku.
Keď som tam hneď na jar roku 1990 poslal svoju kompozíciu, vybrali ju do finále a pozvali ma do Monaka na koncert, na ktorom ju predviedli. To bola moja prvá cesta na Západ. Na základe toho som poslal žiadosť do Berklee College of Music v Bostone a dostal som štipendium.
Z USA späť na Slovensko
Aké to tam bolo?
Na Berklee je obrovská hustota talentov, na škole učili špičkoví džezmeni – vibrafonista Gary Burton, saxofonisti Jerry Bergonzi, George Garzone... V takej konkurencii si človek ujasní, kde je jeho ego, na čo vlastne má.
Na naše pomery na Berklee študovalo nezvyčajne veľa žien, v Amerike však bolo dávno bežné, že sa ženy džezom zaoberajú a chodia ho študovať. Ďalšia vec, čo som si objasnil v Berklee, bola terminológia. Učil som sa pomenovať to, na čo som predtým prišiel podľa sluchu a čo som už hral.
Nechceli ste zostať v Amerike?
Mal som tridsať štyri rokov, nechcel som v Amerike stráviť plných päť rokov školy. Urobil som si najdôležitejšie predmety a vrátil som sa späť. V divadle v Banskej Bystrici som sa na chvíľu vrátil k práci korepetítora, kým ma do kapely angažoval Peter Lipa. A medzičasom som rozbehol vlastné hudobné projekty.
Mnohí boli prekvapení, že sa hudobník pred päťdesiatkou dovtedy známy ako sideman rozhodne pre vlastný album – Ecce Jazz. Prečo tak neskoro?
Vždy som skladal vlastné veci, ale moje skutočne profilové CD je až Ecce Jazz, za ktoré mám Aurela. Tento víkend ho zahráme na Open Jazz Feste - veľmi sa teším, na Slovensku je to jeden z najkvalitnejších letných džezových festivalov.
Aké máte skúsenosti s džezom pod holým nebom? Nie je to skôr hudba do klubov a uzavretých priestorov?
Vo svete sú džezové festivaly - najmä v lete - úplne bežná záležitosť. Na pódiu hrá hudba, ľudia sedia, ležia, popíjajú. Skôr je zvláštne, ak sa džez tvári ako vysoké umenie výhradne do koncertných sál.
Dejiny skôr hovoria o tom, že džez, ako sa vyvíjal, znel vo všetkých typoch priestorov - kluboch, krčmách aj vonku. V New Orleanse hrávali černosi v pohrebných sprievodoch za pochodu. Neskôr sa presadzoval na tancovačkách sálach a až v päťdesiatych rokoch sa džez začal udomácňovať v koncertnej sieni. Bola to ambícia džezmenov, ktorí mali pocit, že si to zaslúži, dorástol na úroveň klasiky. To však pre džez neznamená, že patrí do interiéru.
Vyvíja sa ešte džez?
Ťažko povedať. Džez za roky vývoja priniesol vlastné, v porovnaní s klasikou pomerne jednoduché formy, ktoré sa hraním viac menej vyčerpali. Je tu však rezerva. Džezové formy môžete komplikovať, môžete ich približovať ku klasike a zároveň ponechávať priestor pre improvizáciu.
Môžete experimentovať s inštrumentáciou a zvukom nástrojov a ďalšia cesta, ako posúvať džez ďalej, je vnášanie rozličných etnických prvkov.
Za album Ecce Jazz získal v roku 2006 cenu Aurel v kategórii jazz / blue. Foto - archív P. B.
Máte k folklóru špeciálny vzťah?
Nikdy som sa folklórom špeciálne nezaoberal, ale výrazne ma inšpiruje. V Banskej Bystrici sa ľudovky spievali bežne a aj tým, že som študoval hudbu, stále som sa motal okolo folklóru.
Zaujímavý dôsledok je, že aj keď hrám americkú skladbu a improvizujem, podvedome sa mi vynárajú náznaky slovenskej melodiky. Vôbec som si to neuvedomoval. Upozornil ma na to kolega - Američan a ja som prekvapený zistil, čo všetko v tom počuje.
Nie je v tom kus pragmatizmu? Slovák chce osloviť zahraničné publikum, tak vezme prvky domáceho folklóru s vedomím, že exotika zaujme.
Určite je pravda, že pre zahraničie je náš folklór atraktívny z podobných dôvodov, ako si my ceníme arabskú hudbu alebo turecký džez. Ale ja to nerobím účelovo. Jednoducho, ťahá ma to k džezu, v ktorom znejú folklórne motívy. Každý džezmen na Slovensku začína kopírovaním Američanov, no neskôr sa začnú vynárať korene a nie je žiaden dôvod brániť sa tomu.
Nahrávanie v hlohovskom štúdiu, zľava basgitarista Juraj Griglák, gitarista a producent Ivan Dimitrov, bubeník Martin Valihora a P. B.
Ťažké časy džezu
Dá sa džezom na Slovensku uživiť?
Veľmi ťažko. V skutočnosti sa džezom nikto neuživí na sto percent. Ideál by bol, ak sa venujete iba džezu, naplno cvičíte, skladáte a niekto iný vám vybavuje koncerty. Nepoznám však na Slovensku človeka, čo takto funguje. Každý musí robiť kompromisy. Ja som sa istý čas živil tradičným džezom a pár rokov som hrával v orchestroch na výletných lodiach.
To znie celkom dobrodružne.
Bola to skôr drina. Na amerických lodiach som ako klavirista v kapele sprevádzal spevákov a šou programy, v nemeckej spoločnosti som robil hudobného riaditeľa. Možno to znie honosne, bola to však obyčajná práca.
Dozeráte na hudobníkov, či chodia načas, snažíte sa, aby podávali čo najlepšie výkony, absolvujete nácviky a generálky so spevákmi z divadelného súboru a všetkým im zabezpečujete byrokratický servis. Príjemnou zmenou boli koncerty so spevákmi, ktoré som doprevádzal na klavíri.
Známe tváre v pope držia nad vodou firemné večierky. Funguje džez podobne?
Aj džezmeni majú firemné večierky. Prihlásite sa agentúram, ktoré si vás vypočujú a ak im sadne štýl, tak si vás objednajú na akciu. V džeze to nie je vždy len o známych tvárach, ale ak hráte kvalitnú hudbu, ľudia to vedia doceniť.
Napokon, ani v Amerike nie sú džezmeni populárni, my na Slovensku sme možno populárnejší ako džezová špička medzi Američanmi.
Ako je to možné?
V Spojených štátoch je džez menšinový žáner rovnako ako tu, aj preto sa americkej džezovej špičke darí viacej v Európe. Doma majú obrovské množstvo talentov, konkurenciu a stovky skvelých muzikantov bez roboty.
Aj v Amerike sa považuje za šťastie, ak džezmen môže zostať pri hudbe a nemusí pracovať v banke či pekárni. Dobrým príkladom je pianista McCoy Tyner, ktorý zažil obdobie bez ponúk na koncerty, a riešil to tým, že šiel robiť taxikára - v čase, keď bol dávno slávny. Ale to je normálne všade na svete.
Takže sa ani nesťažujete.
Nie, nie. Napokon, na Slovensku džezmeni nikdy neboli rozmaznávaní. Na rozdiel od klasiky, štát džez podporuje iba v obmedzenej miere. Napríklad, neexistuje profesionálne teleso pre džezových hudobníkov, nijaká džezová filharmónia, ktorá by zastrešila a ponúkala prácu stovkám hudbníkov.
Do revolúcie fungovali aspoň Orchester Československej televízie, Tanečný orchester Československého rozhlasu a Armádny umelecký súbor, teda inštitúcie, čo dávali živobytie aj džezovým hudobníkom. Po revolúcii toto všetko padlo a my sme sa museli postaviť na vlastné na nohy.
S kapelou Mango Molas ho spája inšpirácia etnickou hudbou, najmä tou z Latinskej Ameriky. Aj preto v roku 2007 krstil mladším kolegom album Ultima Rumba v bratislavskom klube Babylon
Džezové školy potrebujeme
Mal by štát džez výraznejšie podporovať?
Robia to Maďari, Česi, Poliaci a Rakúšania, len my nie. Takže si myslím, že by mal.
Čo džezové školstvo?
To je veľmi podobné. Keď chce Slovák študovať džez, tak ide do Poľska, Rakúska, Maďarska alebo do Česka. Aspoň, že teraz v Banskej Štiavnici vznikla hudobná akadémia. Pár rokov to potrvá, ale niečo sa tu vybuduje.
Názor proti hovorí, že pôvodne džezové školy neboli a predsa sa vždy vynorili velikáni. Ani Miles Davis sa na trúbku neučil hrať v akadémii.
To je iste pravda. Ale ani Johann Sebastian Bach nechodil do školy a neštudoval kompozíciu, rovnako by sme sa teda mohli pýtať, načo vôbec vyučovať kompozíciu. Talentovaný génius školu nepotrebuje, naopak, školstvo jeho talent neskôr kopíruje. No školstvo potrebujeme, ak chceme rozširovať základňu a ak chceme podchytiť aj tie menšie talenty.
Prečo je to dôležité?
Džezom sa na Slovensku uživia desiatky ľudí. Viac ich nikdy nebude a ja nevidím dôvod na tisícky profesionálov, o ktorých ani nie je záujem.
Lenže naše školstvo je založené práve na tom. Vyberáme najlepších, tým venujeme pozornosť, a ostatných si nevšímame. Výsledkom takéhoto vzdelávacieho procesu je predovšetkým hudobnícka elita.
Čo je zlé na elite?
Hudbou by sme sa mali zaoberať omnoho širšie, mali by sme venovať pozornosť širokej základni. Hudba je najvšeobecnejší a najrozšírenejší jazyk na svete. Keď piatim ľuďom z rôznych kontinentov zahráte molovú stupnicu, každému bude evokovať niečo smutné.
To je skrátka nadnárodný jazyk. A ten jazyk potrebujeme rozvíjať, aby nám pomáhal.
V čom?
Napríklad v socializácii, komunikácii a rozvíjaní spoločenských schopností. Hudobná komunikácia odráža schopnosť komunikovať v spoločnosti. Človek, čo má s komunikáciou problém, napríklad je zameraný príliš na seba, nevie dobre komunikovať ani hudbou.
To sa týka džezu?
Nielen džezu, všetkých žánrov. Aj to bol dôvod, že som sa rozhodol venovať od jesene na pôde občianskeho združenia Cech amatérskych hudobníkov amatérskym skupinám a ansámblom rôznych žánrov.
Čo je vaším cieľom?
Chceme, aby ľudia spolu muzicírovali. To samo stačí a obohacuje. Základom všetkého je úsmev, ktorý sa vyčarí na tvári pri spoločnej improvizácii, ak sa darí. V takej chvíli môžete vidieť, ako vašou spoločnou prácou vzniká krása. To je podstatnejšie na hudbe ako to, či z vás bude profesionál, čo sa živí muzikou.
Je to ako s futbalom. Prečo ľudia pozerajú futbal? Lebo vidia prácu na spoločnom diele. Sledujú hráčov, ako si posielajú nahrávky, bojujú, vypotia aj poslednú kvapku... To isté je v džeze. Ak to ide, vznikajú neuveriteľné situácie, obrovská radosť. Človek hrá v prvom rade pre tento pocit, nie pre peniaze.
S gitaristom Phillipom Lavoipierrom, momentka z výletnej lode, kde hral v orchestri a pracoval ako hudobný riaditeľ
Amatéri hrajú pre radosť
Povedané futbalovo, podľa vás preceňujeme prvú ligu a zanedbávame ostatné?
Presne tak. Nie je také zriedkavé, že spolu hrajú špičkoví hudobníci, ale niečo je zle, prepojenie chýba. A naopak, niekedy kapely zložené z priemerných muzikantov po rokoch hrania vyžarujú spoločného ducha a cítiť to. Kvalitnú skupinu vytvára aj čas a dlhodobá zostava. Vtedy sa môže stať, že predčíte profesionálov, ktorí často hrajú každý za seba.
Ako sa vlastne profesionál rozhodne pre podporu amatérov?
Keď učím na školách, narážam na systémy výučby, s ktorými nemôžem súhlasiť. Za tie roky mám skúsenosť, že u nás školstvo nevychováva k interpretácii s tvorivým použitím teórie a málo zdôrazňuje dostatočne význam skupinovej hry. Ja chcem presný opak, teda aby hráči rozumeli tomu, čo hrajú, a aby zažívali radosť zo spoločnej hry.
V hudobnej škole sa často stáva, že deti cvičiace sólové skladby nevidia koncovku, zmysel. Na druhej strane, v ansámbli je zmysel jasný - spoločná radosť. Práve radosť z hry, spoločné muzicírovanie je tým, čo dieťa motivuje, aby sa ďalej samostatne vzdelávalo v tom-ktorom nástroji.
To znie dobre, ale ako by to prebiehalo?
Povedzme, že máte skupinu desaťročných detí. Začali s flautou a každý vie hrať iba päť tónov. Ja sa ich spýtam, čo by chceli hrať a podľa toho napíšem aranžmán každému na tie tóny, ktoré ovláda. Zmyslom toho je, aby sa im skladba páčila a mali z nej radosť.
Ak sa to podarí, dieťa si povie, aha, ak si chcem nabudúce zahrať skladbu, kde je viac tónov, musím cvičiť na nástroji. To je napokon dôležité aj pre výchovu elít. Ak sa muzikalita na začiatku pochopí správne, dieťa sa naštartuje tým, že si rozvíja sluch a teóriou samotným hraním, môže z neho veľmi rýchlo vyrásť elitný hudobník. Ale to by nemal byť ten prvoradý cieľ.
Foto - Peter Žákovič
Čo vravíte na mladšie generácie slovenských džezmenov? Niečo sa mení?
Osobne sa mi nezdá, že by sa niečo menilo. Ale jedna vec bola zaujímavá na džeze za socializmu. V tých časoch bol džez akýmsi symbolom slobody. Ešte v päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch sa považoval za hudbu prehnitého kapitalizmu, režim ho príliš neakceptoval. A keď chcel šikovný hudobník vyjadriť protest, džez bol preňho atraktívny. Mal v sebe symboliku, čaro.
To sa po revolúcii stratilo a džez trochu zovšednel. Už to nie je zakázané ovocie, bariéra medzi nami a slobodným svetom padla. Ale napriek tomu vidíte, že túžba po džeze zostala a možno o to poctivejšie k nemu pristupujú súčasní mladí hudobníci – snažia sa džez robiť na vysokej úrovni, študujú na školách... Dnes spolu hrávajú naši a zahraniční džezmeni, všetko sa mieša. A to je fajn.
Čo najbližšie plánujete?
Po šiestich rokoch budem nahrávať album. Bude trochu iný ako Ecce Jazz. Jednak to budú všetko piesne a chcem tu použiť viac klasických než džezových nástrojov - napriek tomu, že melódiou a harmóniou bude mať bližšie k džezu.
Je to taký experiment, posunúť džez trošku inam. Alebo opačne, aby klasika zaznela trochu neklasicky. Môžete si vybrať.
