Nadradenie prostriedkov nad ciele sa vždy vypomstí

Umelec nemá pracovať pre pochvaly, hovorí dnešný jubilant Rudolf Fila.

Rudolf Fila, narodený 19. júla 1932 v Příbrame, absolvoval Školu umeleckého priemyslu v Brne a Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1960 až 1990 učil v bratislavskej Škole umeleckého priemyslu a potom dva roky viedol ateliér voľnej maľby n(Zdroj: ARCHÍV SME – PETER ŽÁKOVIČ)

Hovorí, že nikdy nemal túžbu za každú cenu vystavovať. Koniec koncov, takmer dve desaťročia ani nesmel. Pri jeho príslovečnej skromnosti a v duchu presvedčenia, že umelec nepracuje pre pochvaly, je márne od neho čakať čo len náznak ponosy, že pri životnom jubileu si naňho spomenula výstavou len jedna súkromná galéria. RUDOLF FILA, excelentný maliar a legendárny pedagóg, kľúčová osobnosť slovenského výtvarného života, umelec s obdivuhodnou filozofickou erudíciou, má dnes osemdesiat rokov.

Uvažujem pred maľovaním a po ňom, v momente realizácie je na to neskoro alebo zavčasu. Dá sa tento váš dávnejší výrok vysvetliť aj tak, že počas maľovania už racio „vypínate“?
„Nie, takto by som to nečlenil, každá tvorba je prepojením toho, čo človek má v sebe, a za čím vedome mieri. Ten bod stretávania toho, čo bolo a čo má byť, by sa dal nazvať momentom zasvietenia, či už novej myšlienky alebo rezultátu nejakej úvahy, a toho, kam tvorivý proces smeruje.“

Aký je u vás vo všeobecnosti vzťah rozumu a emócie v umení?
„Nikdy som netúžil po nejakej absolútnej spontaneite, neveril som veľmi na to, že umelec niečo zo seba v nejakom osvietení vychrlí. Nemal som túžby nadradiť intuíciu nad rozum a robiť takéto poriadky na poli umenia vyradením istých prvkov alebo podstát. Ak ste iba spontánny a bez racionálnych cieľov, bez riešiteľného aspektu, tak to je trochu málo. Umenie sa nemôže zaobísť bez hlbšieho myslenia, racionálneho ponoru do veci, nemyslím si, že by človek vystačil s pocitmi, intuitívnymi pohnútkami niečo vytvoriť, a to korektívum by zavrhol. V umení musí byť rozum a cit v nejakej rovnováhe.“

Celý život ste zostali verný maľbe, nemali ste niekedy o nej pochybnosti? Neraz sa vravelo o konci maľby, nezvádzalo vás to vtedy skúsiť aj niečo iné?
„Nezvádzalo. Tieto extrémnosti som zavrhoval, že maľba je pasé, že už sú prostriedky, ktoré sú ďalej, sú vyššie a lepšie. To sa mi vždy javilo ako nadradenie prostriedkov nad ciele. A to je čosi klamné, čo umenie nepripúšťa, čo sa vždy vypomstí. Ak sa niečo precení z prostriedku na cieľ, tak sa človek dostáva do otrockého vzťahu, niečomu slúži, čo vôbec nemusí byť pravda, nemusí byť ústredné, dôležité. Posilovalo ma v tom aj priateľstvo s ľuďmi z iných druhov umenia, osobitne z hudby, napríklad s Iľjom Zeljenkom či Mirom Bázlikom.“

Môžete to konkretizovať?
„Vedeli sme oceniť prácu kamaráta, ktorý robil na inom poli. Mne sa páčilo, že máme k dispozícii podobné prostriedky, len sú materiálovo inakšie, ja robím s farbou, oni s tónom, ale jedno i druhé sa mi zdalo rovnocenné. Rovnocenné ako prostriedok. Teda nevydávať len nejaké zvuky za hudbu a čokoľvek namaľované za výtvarné umenie. Vždy tam musela byť komplexná celistvosť cieľa, ku ktorému sa budeme vzťahovať, a prostriedkov, ktoré na to budeme používať. Navyše u hudobníkov ma zaujalo ich prijímanie podnetov aj z primitívnych, neposvätených prostriedkov, a že až akčnosť tvorby tie prostriedky povýši za právoplatné.“

Prijímanie podnetov. U vás to od 70. rokov predstavovalo inšpiráciu konkrétnymi dielami iných autorov, ktoré ste dotvárali novou maľbou, kontrapunktom. Osobitnú kategóriu v týchto premaľbách tvorí záujem o ženské telo a vznik takzvaných teloviek. Váš prístup sa nazýva intervencia, komentovanie, premaľba, privlastňovanie... Čo je najvýstižnejšie?
„Nič z toho nevyjadrí úplnosť maliarskeho prejavu. Ide o výpomocné pojmoslovie, ktoré málokedy pokryje všetko. Zrejme to takto funguje v každom umení, že ten opis toho, čo umenie produkuje, aké vyvoláva pocity, je vždy nekompletný. Človek neustále zisťuje, že zabudol na to alebo ono, na aspekt, ktorý nemal vypadnúť.“

Súvisel prechod k premaľbám od abstrakcie, ktorej ste sa venovali v 60. rokoch, s nástupom normalizácie po roku 1968?
„Iste, tie vstupy laikov do určujúcich umeleckých orgánov vyvolávali u každého tvorcu nejakú odpoveď. Očakávalo sa, či sa poddá a bude svojím výtvorom slúžiť, alebo bude trvať na svojej pravde naďalej napriek tomu, že sa tým vymkne z pozornosti a jeho vec bude zavrhnutá. Režimové vstupy odjakživa v umení znamenali polemiku, ktorá bola väčšinou na úrovni znalca-neznalca, lebo ten rozhodujúci politický činiteľ nikdy nebol rovnocenný tvorcovi a zasa tvorca sa nemohol vyrovnávať s politickými cieľmi, ktoré nie sú v jeho intenciách a ku ktorým nijako nesmeroval. Teda pokiaľ nemal na mysli, že chce byť národným umelcom, nejakým velikánom. Bolo to trochu dedičstvo čias, keď sa umenie považovalo za povznášajúci element v spoločnosti a tá spoločnosť ho chcela svojou nadradenosťou doviesť na takzvanú správnu cestu. Aby tvorca nešliapol mimo, pričom to mimo mohlo byť vysoko tvorivé, ale tým, že sa vymklo z opísateľnej reality, tak často vyraďovalo umelcov z bežného života.“

Vy ste sa ocitli práve v takejto situácii, a teda na neoficiálnej výtvarnej scéne. Aký to je pocit, keď umelec nemôže viesť dialóg s divákom, keď jeho tvorbu pozná len najbližšie okolie?
„Našťastie som sa neživil maľbou. Ak by človek nemal iný prostriedok existencie, než predať to, čo vytvorí, tak by to bola veľmi krutá pomsta za neposlušnosť. Ale ja som mal chlieb zo školy, kde som vyučoval.“

Škola umeleckého priemyslu, povestná bratislavská ŠUP-ka, bola počas normalizácie na rozdiel od VŠVU malým zázrakom, oázou slobody.
„Áno, bol to ostrov osvietenia, na vedúcom poste bol priestor usporiadaný tak šťastne, že nás tam strpeli. Paradoxne stredná škola mala parametre priaznivejšie než vysoká, no bolo to vysvetliteľné, keďže na vysokú sa dostali tí pedagógovia, čo slúžili režimu. A aj vďaka svojmu zameraniu bola na ŠUP-ke škála vyučovanej látky pestrejšia a praktickejšia než na akadémiách.“

Učili ste tam tridsať rokov, vychovali ste niekoľko generácií „filovcov“...
„Som v rozpakoch, či to považovať za pochvalu, či nadávku. Nemyslím, že som každého nejako poznamenal. Nikdy som nemal pocit, že musím vychovávať tých žiakov smerom k svojmu cieľu, ja som im mal len rozprestrieť možnosti, kam môžu vykročiť. Iste, režimové tlaky mali svoj podiel, bohužiaľ, veľa talentov sa dalo zviesť lepším životom, nemať pocit vyhostenia zo spoločnosti. Ja som sa vždy snažil poukazovať na avantgardy, že tie boli nútené prerážať hodnotové a režimové bariéry, ktoré spoločnosť umeniu svojou prostrednosťou až nízkosťou vtláča.“

Je teda avantgarda jednoznačne spojená s protirežimovosťou?
„Pod tým pojmom som mal na mysli vždy hnutia, ktoré vnášali novú invenciu, invenciu takého ducha, ktorá v tom prostredí smeruje vyššie, ďalej, k niečomu hodnotnejšiemu. Všetky avantgardné smery majú odlišnosť len v prostriedkoch, to nakročenie je spoločné, smeruje dopredu. Tam, kde nie sú represie, avantgarda prejde k cieľom bez veľkých bolestí. Hodnota slobodného prostredia sa určuje tým, čo vznikne, či vyrastie niečo pozoruhodné. Ten boj však funguje vždy, lebo prostredie štátu vôbec nemusí byť naklonené prevratným myšlienkam, naopak, chráni si svoju úroveň. Ak je mizerná, tak nejaké avantgardy sa tam objavia, a ak sa neprejavia, tak na to nie je dostatok síl.“

Vy ste svojou tvorbou i pedagogickou činnosťou spĺňali atribúty avantgardy. Bol ten vtedajší pocit vnútornej slobody porovnateľný s pocitom po páde totality? Čo bolo pre vás najväčším zadosťučinením, resp. kedy ste mali pocit najväčšej krivdy?
„Vykročenia do novších sfér bývajú málokedy vítané spoločnosťami, ktoré sa často uspokojujú s existujúcou úrovňou. O krivde by som nerád hovoril, lebo umelec nepracuje pre pochvaly, ale pre uspokojenie svojich ambícií. A tie by nemal nikdy zradiť, ani za peniaze, ani za tituly či iné spôsoby uznania.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  2. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  3. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  6. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  7. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  8. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  9. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  10. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 005
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 9 869
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 063
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 411
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 897
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 270
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 086
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 612
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 765
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 2 718

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

BLOG TRANSPARENCY

Keď biznis v zdravotníctve roztočí bývalý šéf daňovákov

Doktor Kostka nebol jediný, komu v posledných rokoch darilo.

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop