Hovorí, že nikdy nemal túžbu za každú cenu vystavovať. Koniec koncov, takmer dve desaťročia ani nesmel. Pri jeho príslovečnej skromnosti a v duchu presvedčenia, že umelec nepracuje pre pochvaly, je márne od neho čakať čo len náznak ponosy, že pri životnom jubileu si naňho spomenula výstavou len jedna súkromná galéria. RUDOLF FILA, excelentný maliar a legendárny pedagóg, kľúčová osobnosť slovenského výtvarného života, umelec s obdivuhodnou filozofickou erudíciou, má dnes osemdesiat rokov.
Uvažujem pred maľovaním a po ňom, v momente realizácie je na to neskoro alebo zavčasu. Dá sa tento váš dávnejší výrok vysvetliť aj tak, že počas maľovania už racio „vypínate“?
„Nie, takto by som to nečlenil, každá tvorba je prepojením toho, čo človek má v sebe, a za čím vedome mieri. Ten bod stretávania toho, čo bolo a čo má byť, by sa dal nazvať momentom zasvietenia, či už novej myšlienky alebo rezultátu nejakej úvahy, a toho, kam tvorivý proces smeruje.“
Aký je u vás vo všeobecnosti vzťah rozumu a emócie v umení?
„Nikdy som netúžil po nejakej absolútnej spontaneite, neveril som veľmi na to, že umelec niečo zo seba v nejakom osvietení vychrlí. Nemal som túžby nadradiť intuíciu nad rozum a robiť takéto poriadky na poli umenia vyradením istých prvkov alebo podstát. Ak ste iba spontánny a bez racionálnych cieľov, bez riešiteľného aspektu, tak to je trochu málo. Umenie sa nemôže zaobísť bez hlbšieho myslenia, racionálneho ponoru do veci, nemyslím si, že by človek vystačil s pocitmi, intuitívnymi pohnútkami niečo vytvoriť, a to korektívum by zavrhol. V umení musí byť rozum a cit v nejakej rovnováhe.“
Celý život ste zostali verný maľbe, nemali ste niekedy o nej pochybnosti? Neraz sa vravelo o konci maľby, nezvádzalo vás to vtedy skúsiť aj niečo iné?
„Nezvádzalo. Tieto extrémnosti som zavrhoval, že maľba je pasé, že už sú prostriedky, ktoré sú ďalej, sú vyššie a lepšie. To sa mi vždy javilo ako nadradenie prostriedkov nad ciele. A to je čosi klamné, čo umenie nepripúšťa, čo sa vždy vypomstí. Ak sa niečo precení z prostriedku na cieľ, tak sa človek dostáva do otrockého vzťahu, niečomu slúži, čo vôbec nemusí byť pravda, nemusí byť ústredné, dôležité. Posilovalo ma v tom aj priateľstvo s ľuďmi z iných druhov umenia, osobitne z hudby, napríklad s Iľjom Zeljenkom či Mirom Bázlikom.“
Môžete to konkretizovať?
„Vedeli sme oceniť prácu kamaráta, ktorý robil na inom poli. Mne sa páčilo, že máme k dispozícii podobné prostriedky, len sú materiálovo inakšie, ja robím s farbou, oni s tónom, ale jedno i druhé sa mi zdalo rovnocenné. Rovnocenné ako prostriedok. Teda nevydávať len nejaké zvuky za hudbu a čokoľvek namaľované za výtvarné umenie. Vždy tam musela byť komplexná celistvosť cieľa, ku ktorému sa budeme vzťahovať, a prostriedkov, ktoré na to budeme používať. Navyše u hudobníkov ma zaujalo ich prijímanie podnetov aj z primitívnych, neposvätených prostriedkov, a že až akčnosť tvorby tie prostriedky povýši za právoplatné.“
Prijímanie podnetov. U vás to od 70. rokov predstavovalo inšpiráciu konkrétnymi dielami iných autorov, ktoré ste dotvárali novou maľbou, kontrapunktom. Osobitnú kategóriu v týchto premaľbách tvorí záujem o ženské telo a vznik takzvaných teloviek. Váš prístup sa nazýva intervencia, komentovanie, premaľba, privlastňovanie... Čo je najvýstižnejšie?
„Nič z toho nevyjadrí úplnosť maliarskeho prejavu. Ide o výpomocné pojmoslovie, ktoré málokedy pokryje všetko. Zrejme to takto funguje v každom umení, že ten opis toho, čo umenie produkuje, aké vyvoláva pocity, je vždy nekompletný. Človek neustále zisťuje, že zabudol na to alebo ono, na aspekt, ktorý nemal vypadnúť.“
Súvisel prechod k premaľbám od abstrakcie, ktorej ste sa venovali v 60. rokoch, s nástupom normalizácie po roku 1968?
„Iste, tie vstupy laikov do určujúcich umeleckých orgánov vyvolávali u každého tvorcu nejakú odpoveď. Očakávalo sa, či sa poddá a bude svojím výtvorom slúžiť, alebo bude trvať na svojej pravde naďalej napriek tomu, že sa tým vymkne z pozornosti a jeho vec bude zavrhnutá. Režimové vstupy odjakživa v umení znamenali polemiku, ktorá bola väčšinou na úrovni znalca-neznalca, lebo ten rozhodujúci politický činiteľ nikdy nebol rovnocenný tvorcovi a zasa tvorca sa nemohol vyrovnávať s politickými cieľmi, ktoré nie sú v jeho intenciách a ku ktorým nijako nesmeroval. Teda pokiaľ nemal na mysli, že chce byť národným umelcom, nejakým velikánom. Bolo to trochu dedičstvo čias, keď sa umenie považovalo za povznášajúci element v spoločnosti a tá spoločnosť ho chcela svojou nadradenosťou doviesť na takzvanú správnu cestu. Aby tvorca nešliapol mimo, pričom to mimo mohlo byť vysoko tvorivé, ale tým, že sa vymklo z opísateľnej reality, tak často vyraďovalo umelcov z bežného života.“
Vy ste sa ocitli práve v takejto situácii, a teda na neoficiálnej výtvarnej scéne. Aký to je pocit, keď umelec nemôže viesť dialóg s divákom, keď jeho tvorbu pozná len najbližšie okolie?
„Našťastie som sa neživil maľbou. Ak by človek nemal iný prostriedok existencie, než predať to, čo vytvorí, tak by to bola veľmi krutá pomsta za neposlušnosť. Ale ja som mal chlieb zo školy, kde som vyučoval.“
Škola umeleckého priemyslu, povestná bratislavská ŠUP-ka, bola počas normalizácie na rozdiel od VŠVU malým zázrakom, oázou slobody.
„Áno, bol to ostrov osvietenia, na vedúcom poste bol priestor usporiadaný tak šťastne, že nás tam strpeli. Paradoxne stredná škola mala parametre priaznivejšie než vysoká, no bolo to vysvetliteľné, keďže na vysokú sa dostali tí pedagógovia, čo slúžili režimu. A aj vďaka svojmu zameraniu bola na ŠUP-ke škála vyučovanej látky pestrejšia a praktickejšia než na akadémiách.“
Učili ste tam tridsať rokov, vychovali ste niekoľko generácií „filovcov“...
„Som v rozpakoch, či to považovať za pochvalu, či nadávku. Nemyslím, že som každého nejako poznamenal. Nikdy som nemal pocit, že musím vychovávať tých žiakov smerom k svojmu cieľu, ja som im mal len rozprestrieť možnosti, kam môžu vykročiť. Iste, režimové tlaky mali svoj podiel, bohužiaľ, veľa talentov sa dalo zviesť lepším životom, nemať pocit vyhostenia zo spoločnosti. Ja som sa vždy snažil poukazovať na avantgardy, že tie boli nútené prerážať hodnotové a režimové bariéry, ktoré spoločnosť umeniu svojou prostrednosťou až nízkosťou vtláča.“
Je teda avantgarda jednoznačne spojená s protirežimovosťou?
„Pod tým pojmom som mal na mysli vždy hnutia, ktoré vnášali novú invenciu, invenciu takého ducha, ktorá v tom prostredí smeruje vyššie, ďalej, k niečomu hodnotnejšiemu. Všetky avantgardné smery majú odlišnosť len v prostriedkoch, to nakročenie je spoločné, smeruje dopredu. Tam, kde nie sú represie, avantgarda prejde k cieľom bez veľkých bolestí. Hodnota slobodného prostredia sa určuje tým, čo vznikne, či vyrastie niečo pozoruhodné. Ten boj však funguje vždy, lebo prostredie štátu vôbec nemusí byť naklonené prevratným myšlienkam, naopak, chráni si svoju úroveň. Ak je mizerná, tak nejaké avantgardy sa tam objavia, a ak sa neprejavia, tak na to nie je dostatok síl.“
Vy ste svojou tvorbou i pedagogickou činnosťou spĺňali atribúty avantgardy. Bol ten vtedajší pocit vnútornej slobody porovnateľný s pocitom po páde totality? Čo bolo pre vás najväčším zadosťučinením, resp. kedy ste mali pocit najväčšej krivdy?
„Vykročenia do novších sfér bývajú málokedy vítané spoločnosťami, ktoré sa často uspokojujú s existujúcou úrovňou. O krivde by som nerád hovoril, lebo umelec nepracuje pre pochvaly, ale pre uspokojenie svojich ambícií. A tie by nemal nikdy zradiť, ani za peniaze, ani za tituly či iné spôsoby uznania.“
