Dnes sa začne jediný slovenský džezový festival pod holým nebom Open Jazz Fest na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom. Jeho vrcholom bude zajtrajší koncert (lístky ešte sú) bubeníka svetového mena Billyho Cobhama, ktorý hlavne so skupinou Mahavishnu Orchestra v 70. rokoch zmenil tvár hudby. Pri tejto príležitosti e-mailom odpovedal na niekoľko otázok.
Pochádzate z Panamy, ale prisťahovali ste sa do New Yorku ako trojročný. Pomáhalo vám tamojšie multikultúrne prostredie pri hudobnom vývoji?
„Tých vyše 30 rokov, čo som strávil v New Yorku, malo na mňa silný vplyv. S hudobným prostredím, aké je tam, som sa nestretol nikde inde na svete. Nechcem tým povedať, že hudobné prostredie New Yorku je lepšie, než akékoľvek iné miesto na svete, len že sa jedinečným spôsobom odlišuje. A preto čas, ktorý som tam strávil, nemôžem hodnotiť inak ako extrémne kladne.“
Ako ste sa dostali k spolupráci s Milesom Davisom? Predpokladám, že to bol kľúčový zážitok. Skúsite ho pretlmočiť do slov?
„Milesovi ma odporučil jeho bubeník Jack DeJonette v roku 1969 alebo 1970. Rozhodol sa pracovať na iných projektoch a mal pocit, že by oboje nezvládol. Miles ma pozval, aby som s ním nahrával, a zvyšok príbehu je všeobecne známy.“
Ako vznikali v Mahavishnu Orchestra tie rytmicky komplikované štruktúry? Bolo v tom viac spontánnosti alebo racionality?
„Usiloval som sa rytmicky napodobniť melodické linky, ktoré napísal John, a dôraz som pri tom kládol na frázovanie, môj prístup nebol matematický.“
Bývate v Európe. Aký je podľa vás rozdiel v prijímaní džezu v Európe a USA?
„V Európe prijímajú džez oveľa otvorenejšie než v Spojených štátoch, pretože na rozdiel od USA nachádza oveľa silnejšiu podporu v jednotlivých krajinách Európy.“
Je džez životaschopná hudba? Ak áno, ktoré sú jej najzaujímavejšie výhonky?
„Áno, džez je životaschopným žánrom, no záleží na tom, kto ho hrá a akú silnú schopnosť komunikovať daný umelec má.“
Nahrávali ste s nórskymi aj nemeckými džezmenmi. Vy si asi nemyslíte, že najlepší džez vzniká v USA, však?
„Džez ako umelecká forma je taký silný, akí silní sú tí, čo ho hrajú, v rámci vlastných spoločností, v ktorých sa pohybujú. Spojené štáty kedysi boli takpovediac jeho mekkou. Dnes si možno vypočuť veľmi dobré, ba až vynikajúce vystúpenia umelcov z celého sveta.“
Nahrali ste reinterpretácie skladieb Grateful Dead. Sledujete aj rock?
„Rockové kruhy veľmi nesledujem... Nikdy som ich ani nesledoval, no v istom období som sa v tej spoločnosti ocitol a dobre sa mi spolupracovalo s umelcami z tohto žánru, keď ma oslovili. Myslím, že to bola pre mňa iba prechodná fáza, v ktorej som nemal potrebu pokračovať, a neskôr som o rockový svet stratil záujem, nie však rešpekt k tým, pre ktorých sa rock stal ich hudobným domovom.“
Mali ste aj pár tém, z ktorých sa stali hity, napríklad Stratus. Nikdy vás nebavilo vstúpiť do „inteligentnej komercie“ akú robil napríklad George Benson alebo George Duke?
Nie, v tom smere som sa nikdy necítil “doma”. I keď, umelci, ktorých ste spomenuli, sa v tom prostredí cítili veľmi príjemne. Ja som šťastný, keď môžem byť jednoducho sám sebou.
