Nevystavujú prvýkrát, no prvýkrát ako absolventi.
Kniha fotografií s drevenou vyrezávanou obálkou sa začína citátom z dobre známej pesničky velebiacej vidiek z repertoáru rovnomennej kapely. Ďalší ospevujúci opis Malokarpatského regiónu však napísal mladý fotograf Martin Frič: „Nohami chcem ostať na zemi, povedať, že život je vtipný a radostný a zvolám tak, že nebo na zemi už dávno je.“
Tam, kde sú doma
Nenasleduje refrén ani um-ta-ta um-ta-ta, ale séria fotografií Banalita, absurdita – nová estetika periférie. Vznikala tam, kde to jej autor dôverne pozná. Na mieste, kde „čas, futbal a viera majú stále svoju váhu a dedinský rozhlas ostáva aj naďalej dôveryhodný“. Frič je v nich uštipačný, ironický priam sarkastický, ale zároveň neodkladá bokom svoje väzby a korene, svoju vrúcnu náklonnosť a čosi, čo nemožno označiť za súcit, ale jedine cit. Alebo to tak vníma iba divák, lebo v ňom samom leží cit k banálnym obrazom vidieka?
Toto je iba jeden príklad, ale fakt je, že na výstave magisterských diplomových prác v bratislavskom Dome umenia sa dá veľmi podobne zastaviť často. Akoby sa vystavujúci, čerství absolventi, rozhodli zmiesť všetky predsudky o tom, že im nikto vrátane ich samých nerozumie.
Martin Frič: Banalita, absurdita - nová estetika periférie
Nemusí byť veľa
Prehliadka výberu z najlepších diplomových prác študentov VŠVU je v Dome umenia už šiesty raz, kurátorkou je Beáta Jablonská. „Najprv to bol iba osobný pocit, že tento rok je výstava naozaj vydarená. Neskôr sme sa aj s viacerými kolegami zhodli, že je to zrejme akýmsi minimalizmom, ktorý tu zavládol. Študenti chcú totiž často toho povedať veľmi veľa a najlepšie všetko naraz. Tu však vidno, že dokážu povedať veľa, aj keď sú úsporní. Pôsobí to veľmi atakujúco, výstižne,“ hovorí.
Skutočne, prehliadka zástupcov dvanástich rôznorodých katedier a ich ateliérov pôsobí veľmi čisto a ucelene. „Neviem, či je to zhoda náhod, či nálady ročníka. A možno je to preto, lebo pre väčšinu nejde o premiéru. Dnes študenti vystavujú od prvých ročníkov, a preto vedia, do čoho idú,“ hovorí.
Z katedry textilnej tvorby: Margaréta Drugdová – Pánske dezény.
A predsa je nenahraditeľná
To, ako pôsobí každoročná výstava, hovorí veľa o jej autoroch, študentoch, ale aj o fungovaní školy.
Keď sa napríklad zastavíte pri diele Medzi Lívie Kožuškovej, ktorá prostredníctvom objektov a malieb veľmi sústredene hovorí o ľudskej pamäti a slepom bode, na chvíľu neviete uhádnuť, z ktorej katedry asi môže byť.
„Je to asi najväčší trend, o ktorom často hovoríme,“ priznáva Jablonská. „Niektoré ateliéry sa striktne držia svojho média, iné svojich študentov púšťajú k iným médiám. Nakoniec, mnohí skončia úplne v odlišnom ateliéri, ako začnú.“
Keď inštalovali svoje diela, so všetkými sa rozprávala. Hoci sa zvykne hovoriť, že umenie sa nedá učiť, väčšina vraj napokon uznala, že škola bola nenahraditeľná. „Buď kvôli pedagógovi, alebo pre komunitu a inšpirácie,“ hovorí. Presahy médií preto vidieť častejšie – Denisa Pišteková hovorí o architektúre prostredníctvom šiat, Slavomíra Ondrušová z katedry úžitkového umenia ukazuje dialóg medzi kresbou a šperkom, Martina Rozinajová zasa to, ako má vyzerať kniha výtvarnej pre prvákov, Veronika Melicherová z katedry vizuálnej komunikácie pracuje na projekte, ktorý vám ukáže, ktoré úseky mesta sú bezbariérové a ktoré nie.
Osobné verzus verejné
Aj podľa Jablonskej v dielach cítiť väčší presah od čisto osobných k spoločenským témam. „Možno je to dané aktuálnou klímou, v ktorej má svoje miesto sociálna angažovanosť. Cítiť, že hoci často riešia aj osobné témy, dokážu ich posunúť za hranicu, v ktorej diváci nie sú len tichými voyermi,“ hovorí. „O to sa azda budú usilovať, lebo to je vlastne to najťažšie – keď dokáže umelec hovoriť o intímnom a súkromnom tak, aby to zasiahlo aj niekoho veľmi vzdialeného,“ dodáva.
Lívia Kožušková – Medzi, pohľad na časť inštalácie o pamäti a slepom bode.
Rudolf Rusňák - Passionis collection (Zbierka vášní)
Marek Cina - Pop up kniha
Denisa Slávová - Bratia
Veronika Paluchová - Dolce vita
