Predstavte si, že ste mali otca, ktorý bol slávny divadelný režisér, hudobný skladateľ, výtvarník, dramatik; zakladateľ a riaditeľ viacerých divadiel; ktorý bol komunista, Žid; ktorý prežil štyri roky v koncentračnom tábore.
A takmer zázrakom sa na konci vojny zachránil v mori, keď anglickí letci omylom zbombardovali štyri lode s väzňami, ktorých nacisti prevážali na otrocké práce.
Z desaťtisíc väzňov prežilo len o niečo vyše 500. A keď sa vrátil, tak viacerí bývalí kolegovia z brandže by boli najradšej, keby sa ten mimoriadny muž nebol vrátil.
Zlé svedomie
Pre mnohých, ktorí kolaborovali s protektorátnym režimom alebo v ňom prežívali v závetrí, bol zlým svedomím. Pre rýchlokvasených kariérnych komunistov predstavoval autentického ľavičiara, ktorý v roku 1938 verejne protestoval proti likvidácii Mejerchoľdovho divadla v Moskve a „odsunu“ slávneho avantgardného režiséra do gulagu, kde zahynul.
A ktorý po 20. zjazde sovietskych komunistov a odsúdení stalinizmu ostro kritizoval domácu umeleckú a politickú garnitúru v prejave na Pražskom hrade, ktorý, pravdaže, nesmel byť uverejnený.
Ale ten istý muž založil v roku 1927 recitačný súbor Voiceband, využívajúci bohaté možnosti slova a hudby, ktorý s obrovským úspechom vystupoval v mnohých európskych krajinách; bol spoluzakladateľom slávneho Osvobozeného divadla a v roku 1933 založil v Prahe divadlo D 34, ktoré patrilo k najvýznamnejším avantgardným divadlám v Európe. Zrušené bolo, samozrejme, za protektorátu v roku 1941.
Po vojne ten muž obnovuje svoje slávne Déčko; po komunistickom „Víťaznom februári“ sa podrobuje takzvanej sebakritike; po roku 1951 jeho Déčko prechádza pod správu ministerstva obrany a od vtedajšieho ministra generála Čepičku dostane plukovnícku uniformu a hrdo sa v nej špacíruje.
Strana je pre mňa všetkým
A v tom čase napísal aj toto: „Strana je pre mňa všetkým. Ak bude strana chcieť, aby som skočil z Karlovho mosta do Vltavy, urobím to. Ak bude strana žiadať, aby som popľuval celú svoju umeleckú kariéru, urobím to.“
Pre syna takéhoto muža nie je ľahké vyrovnať sa s osudom otca. Ale Jan Burian (zakladateľ Klubu islandských fanatikov, Festivalu osamelých pesničkárov, redaktor časopisu Melodie, po tom, čo odmietol podpísať Antichartu 77 upratovač domov, nateraz pesničkár na voľnej nohe) to dokázal.
Jeho „otcoportrét“ Nežádoucí návraty E. F. Buriana (Galén, Praha 2012) siaha až na dreň, trápi sa aj žasne, nemilosrdne otca súdi a milosrdne sa ho snaží pochopiť. Nie sú to iba spomienky, sú to straty a nálezy, dotyky a spojenia, šepoty a výkriky. A je to skvelé čítanie.
