„Nemyslím si, že išlo primárne o spájanie umenia a športu,“ hovorí o nedávnom podujatí Poetry Parnassus v olympijskom Londýne. Na nastávajúcich hrách sa zúčastní 204 krajín a organizátori literárneho festivalu si z každej vybrali jedného autora alebo autorku. Zo Slovenska KATARÍNU KUCBELOVÚ.
Ako prebiehal výber účastníkov festivalu?
„Organizátori oslovili relevantnejšie vydavateľstvá, festivaly, časopisy a ďalšie inštitúcie, ktoré sa v Británii zaoberajú vydávaním, prekladaním alebo rôznymi inými spôsobmi podporujú poéziu. Oslovili tiež jednotlivcov, básnikov a prekladateľov.“
Viete, čo rozhodlo, že zo Slovenska si vybrali práve vás?
„Myslím, že najsilnejší hlas, ktorý sa pričinil o moju účasť, patril vydavateľstvu Arc Publications. Pred niekoľkými rokmi som mala básne v jednej z jeho medzinárodných antológií a aj vďaka tomu som mala v predchádzajúcich rokoch autorské čítania v Londýne či na festivale poézie v Cambridgei. Toto vydavateľstvo vydáva množstvo prekladovej poézie, vydali tiež napríklad knihu Mily Haugovej.“
Takže ste necestovali do neznámeho prostredia.
„Bolo fajn, že som vedela, kto je za tým. Keď som vlani dostala pozvanie na festival poézie v Istanbule, mala som trochu obavy vycestovať, pretože som vôbec netušila, na základe čoho prišli na moje meno, básne a kontakt.“
Už samotný vznik takéhoto veľkolepého podujatia ako bol Poetry Parnassus naznačuje, že poézia vo Veľkej Británii požíva patričnú vážnosť, nie?
„V Londýne napríklad existuje inštitúcia The Poetry Society, ktorá má niekoľko stálych zamestnancov a organizuje viacero projektov, ako sú ceny, vydávajú časopis a podobne. V Southbank Centre, kde sa festival konal, napríklad existuje knižnica špecializovaná len na poéziu a videla som v nej desiatky britských literárnych časopisov, ktoré sa orientujú len na poéziu alebo poézia má v nich podstatné miesto.“
Festival Poetry Parnassus trval týždeň, čo ste okrem vlastných čítačiek stihli?
„Bol to najväčší medzinárodný festival poézie, na ktorom som sa zúčastnila, paralelne prebiehalo niekoľko autorských čítaní a rôznych sprievodných podujatí. Mala som možnosť rozprávať sa s niekoľkými básnikmi, bola to však stále len malá časť z toho obrovského počtu zúčastnených. Som rada, že ďalšie z renomovaných britských vydavateľstiev poézie vydalo antológiu s básňami všetkých pozvaných autorov. Veľmi som ocenila, že väčšinou som mala možnosť kúpiť si knihy básnikov, ktorí ma zaujali, niektoré som tiež dostala.“
A ako vyzerali samotné autorské čítania, ktoré predstavovali podstatu festivalu?
„Čítania prebiehali vždy v skupinách básnikov. Každé čítanie, na ktorom som bola, malo slušný počet návštevníkov napriek tomu, že v samotnom Southbank Centre bolo priebežne také množstvo kultúrnych podujatí, že festival sa medzi nimi aj pri svojej veľkosti strácal. Samostatné autorské čítanie nemal ani laureát Nobelovej ceny Seamus Heaney, spolu s ním čítal ďalší nobelovkár africký básnik Wole Soyink a iní autori, napríklad poetka z Južnej Kórey Kim Hyesoon, ktorá sa stala jedným z mojich objavov. Na ich čítaní však mohlo pokojne byť 2000 ľudí, lístky stáli 15 libier.“
Vnímate Poetry Parnassus ako výraz spájania umenia a športu?
„Myslím, že to nebolo zámerom podujatia. Londýn ako jedno z prirodzených svetových centier využil svoju jedinečnú pozíciu. Popri olympiáde organizuje množstvo kultúrneho programu. Žiadne olympijské mesto by nebolo schopné využiť príležitosť zblížiť svetovú básnickú tvorbu do takej miery ako práve Londýn. Je za tým tiež prirodzená snaha kultúrnych organizácií zúročiť takúto šancu. Dôležité je, že táto snaha bola podporená aj grantovými programami. Lepšie promo pre britskú kultúru a umenie si ani nemožno predstaviť.“
Isté súvislosti sa ponúkajú už len tým, že každú olympijskú krajinu reprezentoval jeden básnik.
„Rozdiel medzi umením a športom je asi aj ten, že umelci sú zrejme nebezpečnejší ako športovci. Niektorí básnici mali vďaka politickej situácii vo svojej krajine problém vycestovať, nedostali víza, otvorene hovorili o cenzúre, žili v exile a podobne. Myslím, že väčšina zúčastnených sa nestotožnila s automaticky predostieranou myšlienkou, že reprezentujú vlastnú krajinu, pretože práve umelci hodnotia svoje krajiny a spoločenské pomery, v ktorých žijú, otvorene a kriticky, a to nielen vo svojej tvorbe. Rovnako som na tom, samozrejme, aj ja.“
