Výtvarník a performer Peter Ronai funguje na slovenskej výtvarnej scéne už vyše tridsať rokov. Narodený v roku 1953 je typickým predstaviteľom „antilove generation“, ktorej životný pocit sa začína niekde pri Warholovej nechuti k ľuďom a končí pri riadenom tlaku zmyslov smerom dovnútra.
Tam vznikajú jeho prvé hyperrealistické obrazy, ktoré však hneď už v začiatku popiera postfotografiou. Zvýraznené ego, sebareferencia, manipulačné hry, tautológia, interaktivita i pseudointeraktivita sú základom Rónaiovho veľmi individuálne formovaného postavantgardného myslenia.
Je mu blízky Marcel Duchamp, od ktorého preberá aj občasnú prácu so slovom ako materiálom ikonických, ale občas aj sociálno–kritických asociácií, z depozitára avantgárd vyberá Maleviča, aby ho v zápätí poprel. Metaavantgardnú pozíciu akcentuje labilitou hodnôt, dištanciou, ,,hmlistou“ logikou.
Nedávno vyšla umelcova monografia. Zostavil ju – ako inak – sám autor a má podtitul Výber z archívu umelca. Kompendium má 354 strán a obsahuje paralelné texty v slovenčine, angličtine a maďarčine. Rónai ju koncipoval v duchu svojej tvorby ako zdanlivo polyfónne stretávanie sa rôznych názorov, textov, textov mizanscény a vlastných textov. V publikácii sa striedajú seriózne odborné analýzy historikov umenia od Radislava Matuštíka, Igora Gazdíka (niekedy neprávom vynechávaného z umeleckej spisby), Aurela Hrabušického, Zory Rusinovej, Iva Janouška či Jiřího Valocha až po Vladimíra Beskida a Petru Hanákovú.
Líder maďarskej avantgardy László Beke je prítomný textom upravujúcim podmienky fajčenia v inštitúcii, kde roky pracoval a ktorú viedol. Do výberu sa rovnako dostal neznámy milovník umenia zo Žiliny, protestujúci v Žilinskom večerníku proti jednej z Rónaiových inštalácií v miestnej Považskej galérii umenia, kde použil fotografiu pápeža Jána Pavla II.
Paradoxne – až na jednu krátku pripomienku vo frontispice – chýbajú medzi textami analýzy Kataríny Rusnákovej, ktorá najmä v období deväťdesiatych rokov konzekventne a zasvätene komentovala a interpretovala Rónaiovu videotvorbu. Ak by sme v tomto bode interpretovali Rónaia Rónaiom, tak si pripomeňme , že autor často „deletuje“ podstatné prvky vo svojich dielach, absentuje na vlastných performáciách či opakovane vyprázdňuje galérie, kde má avizované výstavy (Bratislava, Brno).
V každom prípade je kniha vlastne svojráznym autorským textom, prehovorom. Miklós Peternák v jednom z najobsiahlejších cudzích textov monografie v odvolaní sa na Katarínu Rusnákovú tvrdí, že ak niekto bude písať Rónaiovu monografiu, musí ju začať tým, čo v jeho diele znamená jeho vlastná tvár, ktorá je jeho interface v styku so svetom....
Autor: Hana Vaškovičová
