Na dovolenku sa nechystá, lebo si chce kúpiť nové efekty a pracovať na zvuku. Ale nezostáva na Slovensku. V auguste ide do Nórska na pozvanie známeho gitaristu Eivinda Aarseta. Čo z toho vznikne, budete môcť vidieť aj u nás, v novembri na festivale Jazz For Sale v Košiciach. DAVID KOLLÁR ešte nemá ani tridsať, no už vydal šesť albumov, aktuálnu kapelu má s dvoma hviezdnymi maďarskými hráčmi a nedávno mala v Londýne premiéru hra s jeho scénickou hudbou.
V súčasnosti máte viac zahraničných než domácich projektov. Nie je tu s kým alebo kde hrať?
„Slovensko je malé a všetci vieme, ako to tu so všetkým chodí. Umelci, s ktorými spolupracujem, sa stali zároveň mojimi najlepšími priateľmi. A tu by som chcel ešte spomenúť jedného človeka. Je to môj naj kamarát a pomáhal, aj mi pomáha v ťažkých chvíľach s muzikou. Podporuje ma a verí mi. Volá sa Marek Sálka. Všetky moje hudobné spolupráce vznikli úplne spontánne a nadväzovali jedna na druhú. Každá ma posúva ďalej, otvára nové cesty a núti ma pracovať na sebe. “
V aktuálnom triu, s ktorým ste pred týždňom hrali na OpenJazzFeste, máte bubeníka Gerga Borlaia a basgitaristu Gerga Baranyiho. Ako vlastne skúšate? Črtá sa aj nejaká nahrávka?
„Skúšame vždy pred koncertom. Gergo pozná skladby, takže to nie je problém. Album chcem nahrávať na jeseň. Bude to niečo úplne iné ako doteraz. Chceme používať aj laptop a urobiť to súčasnejšie. Gergo pripraví kostry skladieb, ktoré potom dorobíme. Pravdepodobne sa bude nahrávať v Barcelone, kde sa Gergo presťahoval. Máme k dispozícii štúdio Garyho Willisa, s ktorým spolupracuje.“
Z laptopu pôjdu slučky?
„Aj live, aj slučky. Uvidíme. Aj ja pracujem na tom, aby som hral inak.“
Čo to znamená „inak“?
„Nechcem hrať dlhé gitarové sóla. Chcem to postaviť na atmosfére, dať hudbe väčšiu hĺbku. Nech je z nahrávky cítiť rok 2012... Veľmi dobre tento proces pomenoval Aarset: ’Hľadal som si vlastný zvuk a spôsob hry. Nechcel som znieť ako Amerika’. Snažím sa od neho čo najviac naučiť.“
Ako sa mladý muzikant z Prešova dostane k renomovanému nórskemu gitaristovi Eivindovi Aarsetovi?
„Spoznal som ho vďaka Marošovi Hečkovi. Púšťal mi jeho albumy pred dvoma rokmi doma v obývačke. Zaujal ma ten ojedinelý postoj ku gitare. Poslal som Aarsetovi nahrávky, ale neodpovedal. Medzitým som začal hrať s Gergom Borlaiom, ktorému som po prvom turné dal svoj album Film soundtracks and Ideas. Sú tam skladby, ktoré som nahrával k amatérskym filmom v roku 2009. Gergovu priateľku, renomovanú pohybovú experimentátorku Andreu Ladanyi, album zaujal a navrhla, aby som bol súčasťou Artrance, projektu, ktorý mal premiéru v apríli tohto roka. Ukážky z premiéry som opäť poslal Aarsetovi, pretože som cítil posun v rámci seba a veril, že by ho to mohlo zaujať. Asi po dvoch týždňoch mi prišiel email ’Pozrel som si to a mám nápad. Môžeš hrať s mojou kapelou. Prvú časť koncertu budem ja s kapelou, druhú len my dvaja a poslednú všetci.’ Úplne ma zamrazilo a nechcel som tomu veriť, ale je to tak. V auguste letím do Osla na skúšku.“
Kto sú pre vás okrem Aarseta zaujímavé postavy na súčasnej scéne?
„Keď som bol u Lenky Dusilovej v Prahe, s ktorou skúšame duo, púšťala mi album, žiaľ, neviem si spomenúť, ako sa volal. Ale bolo to niečo súčasné, Bill Frisell tam nahral neskutočne moderné gitary. To sa mi naozaj páčilo. Nehrá tým klasickým spôsobom, ktorým hrá takmer každý gitarista. Mám veľmi rád aj Stiana Westerhusa. Hrá napríklad na Molvaerovom poslednom albume Baboon Moon veľmi originálne. Ďalej sú to Helge Sten, Mark Ribot či Fred Frith.“
Nový zvuk chce nové nástroje. Čo používate teraz?
„Mám novú gitaru od Ruda Sivčáka. Taký Hybrid, ktorý som si vymyslel. Je to mix Strat a Jaguar. Som s ňou veľmi spokojný. Z efektov mám momentálne Whammy pedál, Overdrive, Alesis Bitrman, Tremolo, Delaye, Looper, POG2 a Peavey Classic 50 4x10. A začal som trocha inak používať slák na gitaru a občas E–bow.“
Venujete sa aj hudbe do filmov a pre tanečné predstavenia. Podľa čoho si ich vyberáte a do akej miery máte voľné ruky?
„Zatiaľ som robil na všetkom, čo prišlo. Chcem sa o tomto remesle naučiť čo najviac. Stále mám slobodné ruky. Akurát výber základného nástroja je občas na režisérovi, ale to, ako to s ním urobím, je už iba na mne. Základ je trafiť emóciu a nájsť filmu motív. Vždy mi už pri samotnom čítaní scenára začne niečo hrať v hlave. Mojou najhoršou skúsenosťou je situácia, keď pred finálnou podobou príde strihač alebo zvukár a používa fadeouty, fadein alebo stišuje a zhlasňuje, ako to ’cíti’.“
