Keď pred takmer dvomi rokmi prišli do Bratislavy, príliš to nevyšlo. Zlý a haprujúci zvuk i s technikou, takmer prázdna veľká sála a koncert vari len pre pár novinárov a pozvaných návštevníkov.
No napriek všetkým problémom tam ten náznak zostal – dvojica Angličanov priniesla šikovnú koláž elektroniky a klasickej hudby, mašiniek aj tradičných nástrojov.
Nedávno duu Grasscut vyšiel u nindžov (Ninja Tune / Wegart) ich druhý album s názvom Unearth. Už to nie je prechádzka vidiekom, na ktorý zablúdil britský fanúšik klubovej muziky. Už to až tak nie sú ani plochy, do ktorých sa musíte ponárať. Unearth je v istom zmysle popovejší, zrejme stráviteľnejší pre širšie publikum a viac sa na ňom spieva. Ak by to označenie nebolo tak trochu nezmyslom, práve tento album by bol ideálnym zástupcom takzvaného nového mestského folku.
Zabudnite však na podobné nálepky. Grasscut síce radi rozprávajú, že ich hudba je ako výlet krajinou a spomienkami – a občas dodajú, že ich inšpirovali konkrétne miesta v Británii, zákutia a pohľady, skrýše, obyčajné polia i básne.
Najdôležitejšie je však iba toto: ak im prepáčite občasnú patetickosť, je to desiatka naozaj veľmi pekných pesničiek.
