Čo vidno, keď sa pozriete zo svojej brány von

Ambície oboch autoriek, študentky architektúry na viedenskej akadémii umenia a poprednej českej umelkyne, by sa dali obsiahnuť niekoľkými slovami: absurdné, paradoxné a nelogické. Anna Cséfalvay sa zaujíma o možnosti jazyka a textu v architektúre. Od toho, ako dokážu hovoriť o konceptuálnych ideách architektúry až po snahu, aby sa samotný text stal architektúrou.

Kateřina Šedá zasa zapája do svojich projektov ohromné množstvo cudzích ľudí. Je impulzom sociálnej zmeny, niekedy až takej, že je len ťažko porozumieť, prečo to všetko vlastne robí.

Dvadsaťštyri hodín

„Z jej projektov by sa dali použiť azda všetky,“ hovoril prednedávnom kurátor projektu Bienále Ján Pernecký. Preto sa rozhodol, že diváci tam uvidia záznam jej 24-hodinovej prednášky, ktorú mala pred pár dňami v Londýne. Celú sériu prednášok absolvovla pred nedávnom Šedá aj doma. Každý deň počas jeden a pol mesiaca neúnavne rozprávala o svojich projektoch v Galerii Kaple vo Valašskom Meziříčí.

Sledovať jej nadšenie a pohrúženosť jednotlivými projektmi, ktoré iniciovala, je naozaj ohromujúce, nehovoriac o projektoch samotných. S architektúrou často pracuje na akejsi základnej úrovni. „Napríklad, v rámci projektu Zrkadlový vrch prišla do neznámej vilovej štvrte v Maďarsku,“ opisuje Pernecký. „Našla tam domy za vysokými nepreniknuteľnými plotmi, kde prakticky neexistuje verejný priestor.“

Oslovila päťsto rodín s tým, že robí súťaž: každý mal otvoriť svoju bránu a nakresliť to, čo vidí, keď sa pozrie von. Zozbierala asi štyristo kresieb, zo stopäťdesiatich urobila katalóg a poslala ho späť do oslovených rodín. Oznámila im, že hlavnú cenu – zájazd na Floridu, ktorý pre nich nebol až taký atraktívny – vyhrá ten, kto identifikuje čo najviac domov, v ktorých vznikli kresby. „Do súťaže sa zapojilo neuveriteľné množstvo rodín, žila tým celá štvrť. Ľudia chodili z dvora do dvora a lúštili jednotlivé kresby. Zrazu vnímali svoj priestor celkom inak ako dovtedy,“ hovorí Pernecký dôvody, prečo uvidia diváci Šedú na bienále architektúry, hoci patrí medzi konceptuálnych umelcov.

Text ako budova?

Anna Cséfalvay je jednou z mála zúčastnených, ktorá pracuje s architektúrou vedome. „Často hľadám jej limity, keďže architektúra je viac ako čokoľvek iné práve o limitoch. Snažím sa vidieť, čo je za nimi a nevnímam ju ako uzavretý celok,“ hovorí.

Napísala veľmi osobný text o tom, čo pre ňu znamená robenie architektúry. Nie je to však obyčajný text, jej ručne písané denníkové zápisky majú priestorovú štruktúru. „Hovoria o tom, ako vidím nejakú abstraktnú predstavu. Pomocou architektonických metód sa ju pokúšam postupne pochopiť, až kým ju nedokážem zreprodukovať,“ hovorí mladá architektka.

„Zároveň v nich predstavujem svet výrazov používaných v tejto oblasti. Sú plné akademických významov, ale pre niekoho nezainteresovaného nemusia odkazovať výhradne na architektúru a možno ani nemajú tú vznešenosť, ktorú im my dávame,“ hovorí. S benátskym projektom ju spája najmä snaha hľadať odpovede na to, čo je vlastne architektúra.