Svoju tragickú skúsenosť v smiešnom traileri nevideli.
Adrian Pracon bol na ostrove Utöya, keď tam pred rokom Anders Breivik zabíjal mladých ľudí, a napísal o tom knihu Hjertet mot steinen (Srdce proti kameňu). Jej vydavateľ si myslí, že všetko, čo v nej Pracon zhŕňal a opísal, napísal opatrne a s citom – telefonáty Nórov rodičom, keď na nich vrah strieľal, prvé správy v novinách, vlastné prežívanie masakru aj pohreb kamarátov. Napriek tomu sa ospravedlnil a knižku z obchodov stiahol, keď sa ozvali rodičia pätnásťročného Eivinda, ktorý na ostrove zahynul. Pracon písal aj o ňom, ale oni o tom dopredu nevedeli.
O tomto miestne noviny informovali v apríli, keď sa začal s Breivikom dlhý súdny proces. V pláne bolo, že o takomto čase už Nóri budú poznať rozsudok a vedieť, akú diagnózu psychiatri Breivikovi prisúdia. Ešte to však nevedia, súd rozhodne až 24. augusta, zatiaľ len počuli o tom, že v Clevelande mal premiéru americký film Utöya Island.
Jeden Nór v amoku
V traileri ho uvádzajú ako dielo producentov Sherlocka Holmesa a režiséra upírskeho filmu The Last Vampire On Earth. „Na pokojnom ostrove pochytil jedného Nóra amok, a ten potom zabil šesťdesiatdeväť božích detí,“ píše sa v titulkoch, kým herec prezlečený za Breivika kričí, „Všetkých vás zabijem, všetkých vás zabijem.“
Vyzerá to veľmi nepodarene a Nóri sa búrili, že taký film sa mal premietať akurát na výročie nešťastnej udalosti. Z minútovej ukážky vyplývalo, že film Vitaliya Versaceho je len o tom, ako Breivik prišiel kompou a potom hodinu a pol strieľal. „Je dôležité nájsť spôsob, ako porozprávať o tom, čo sa vtedy stalo. Ale ukázať to práve takto je, myslím si, choré,“ povedal pre televíziu NRK práve Adrian Pracon, ktorý musí prepisovať svoju knihu. „To je, ako by ste pri Titanicu neukázali nič iné, len to, ako sa potopil. Rovnako dôležité ako streľba na ostrove je to, čo sa u nás dialo pred ňou a po nej.“
Nórska polícia sa neskôr zapojila tiež, filmárov donútila, aby stiahli trailer z internetu. Oni aj poslúchli, ale dovtedy sa po sieti rozšíril. Samotný film zatiaľ videlo len niekoľko profesionálov na prvej projekcii, kedy bude nejaká verejná, Američania nepovedali. „Mojím zámerom bolo ukázať, čo sa stane, ak naďalej dopustíme, aby si retardovaní ľudia kupovali zbrane,“ bráni sa režisér Versace.
Dnes musí utešiť najmä rodiny obetí, ktoré len nedávno sledovali Breivika pri čiastočnom televíznom zázname z procesu (vypočúvanie ani jeho obhajoba sa nevysielali), lebo ich city sú najzraniteľnejšie.
Teraz zomriem
Filmy z 22. júla 2011 aj tak ešte vzniknú, ale Nóri si skôr želajú, aby sa o ne pokúsil niekto z nich. Napríklad režisérka Vibeke Lökkebergová (naposledy nakrútila film Slzy Gazy), ktorá o tom v televízii hovorila opatrne: „Cítim pokoru pred vážnosťou témy, nechcem urobiť chybu a dotknúť sa tých, čo prežili. Úrady poprosila, aby jej dovolili stretnúť sa s Breivikom a od štátu už dostala podporu 200-tisíc nórskych korún (asi 27-tisíc eur).
Versaceho film mal vraj nízky rozpočet a proti jeho distribúcii vznikli na Facebooku výzvy s názvom Zastavte film Utöya Island. Mali len niekoľko tisíc podporovateľov, možno preto, že mnohí po prezretí traileru ani nechceli brať film vážne.
Najsilnejším záznamom zatiaľ zostávajú svedectvá účastníkov letného tábora, hoci boli len tínedžeri a umeniu rozprávať a zaujať sa len učili. Napríklad Iva Sandvik Knudsenová v denníku Aftenposten opisovala, ako prišla na Utöyu v tej istej chvíli ako Breivik. Vnímať ho začala, až keď pri rozhodnej chôdzi zdvihol zbraň a odstrelil prvého chlapca. Potom sa rozhodla utekať okolo ostrova, kým bude vládať a myslela na to, že teraz zomrie a už sa nikdy nebude rozprávať s mamou a otcom. Neskôr skočila do vody, spolu s jedenástimi ďalšími odveslovala do bezpečnej vzdialenosti. Keď prišli muži v skutočnej policajnej uniforme, videla, ako Breivik stráca kontrolu aj istotu a nedávno sa naučila necítiť vinu za to, že ona prežila.
Jej zážitok trval tak dlho ako celovečerný film, nakoniec ho zhrnula do vety: „Za hodinu som dospela.“
