KNIHA TÝŽDŇA / STRUČNÁ HISTORIE KURÁTORSTVÍ
Obristova kniha jedenástich rozhovorov je exkurziou životmi v súvislostiach veľkých dejín. Nenudí známymi faktami, ale odhaľuje skôr prehliadané detaily
Dnes, keď si mnohí myslia, že kurátorom môže byť každý, kto dokáže povedať niekoľko súvislých viet, sa kniha švajčiarskeho kurátora Hansa Ulricha Obrista Stručná historie kurátorství (GASK 2012) môže zdanlivo priradiť k osvedčeným marketingovým produktom „poznania v kocke“ alebo „ľahko a rýchlo“. Obľúbený formát rozhovorov taktiež nahráva tomuto obrazu, ale mám podozrenie, že autor tejto knihy si je toho vedomý a vôbec by mu neprekážalo, keby jeho kniha bola doplnená reklamným sloganom z dielne Woodyho Allena „všetko, čo ste chceli vedieť o kurátorstve“.
Netradičné priestory
Dá sa povedať, že Hans Ulrich Obrist (1968) patrí v súčasnosti k najviditeľnejším a asi aj k najpracovitejším kurátorom. Teda aspoň k tým, o ktorých sa to vie. Prvú výstavu urobil vo svojich 23 rokoch v kuchyni svojho bytu. Hneď nato založil Múzeum Roberta Walsera, čo bola jedna vitrína umiestnená v hoteli Zür Krone v Gaise, či pripravil výstavu Hotel Carlton Chambre 763, počas ktorej sa mu podarilo umiestniť viac než 70 umelcov do priestoru 12 štvorcových metrov.
Píše sa, že to bol práve Obrist, ktorý svojimi projektmi na čudných miestach vyvolal novú vlnu súčasného záujmu vystavovania v netradičných priestoroch. Nech je to už akokoľvek, pravdou je, že okrem slušnej kurátorskej kariéry dosiahol renomé hodné popstar, ak ho pomeriavame s veľkosťou svetom umenia. V roku 2009 bol dokonca odborným časopisom Art Review vyhlásený za najvplyvnejšiu osobnosť umeleckého sveta, čo je určite zaujímavé ocenenie, ak uvážime konkurenciu galeristov, zberateľov a manažérov silných umeleckých inštitúcií.
Dejiny v rozhovoroch
Keď bol v roku 1996 v renomovanom americkom umeleckom časopise Artforum uverejnený prvý z jeho rozhovorov, nemohol tušiť, že narazil na materiál, ktorý mu poskytne prácu na ďalšie desaťročie. Ako sám spomína, „v momente, ako som začal robiť výstavy, som si myslel, že by bolo dobré zoznámiť sa s dejinami svojej profesie. Rýchlo som zistil, že neexistuje jediná kniha, čo bol pre mňa riadny šok.“ Časopisecké rozhovory v Artfore sa začali tešiť veľkej obľube najmä pre svoju civilnosť, ktorá priniesla ľahší tón do neraz strojených umenovedných textov.
Obristova ľahkosť, zaiste ako výsledok starostlivej prípravy a znalosti terénu, je prítomná aj vo výbere jedenástich knižných rozhovorov. Nie sú len priateľským „klábosením“, ale exkurziou životmi kurátorov v súvislostiach veľkých dejín, ktoré nenudia známymi faktami, ale odhaľujú skôr prehliadané a zabudnuté detaily. Takmer väčšina z „Obristových kurátorov“ vyrástla z liberálnych 60. rokov, keď aj disciplína dejín umenia prekročila svoje akademické hranice a zatúžila aktívnejšie vystupovať na umeleckej scéne. Resumé je, že v encyklopédiách umenia nelistujeme len ako v zozname umeleckých diel, ale svoje miesto v nich našlo aj niekoľko desiatok pamätných výstav, ktoré sprostredkovali a presadili to, čo sa zdalo neraz na prvý pohľad iné, neúnosné či neprijateľné.
Kurátori ako tvorcovia
Aj keď niektorí prešli typicky nenápadnou muzeálnou kariérou a iní sa pohybovali na alternatívnych okrajoch, jedno mali spoločné: boli majstrami improvizácie a schopnosti realizovať svoje predstavy. Vtedy v 60. rokoch aj také odlišné osobnosti ako Harald Szeemann, v podstate anarchista a utopický filozof, a naopak Pontus Hultén, predstavujúci typického galerijného pracovníka, stelesňujú revolučné zmeny v odbore, aj keď stoja na opačných póloch umeleckej prevádzky.
Prvý ako objaviteľ možnosti byť slobodným kurátorom, slúžiacim len konkrétnemu projektu s typicky szeemannovským prístupom organizovania chaosu a robenia výstav ako básní v priestore, druhý vo funkcii riaditeľa Moderna Museet v Štokholme a v Centre Georges Pompidou v Paríži, posúvajúci limity múzea zvnútra tak, že pôvodné klasické obrazárne menil na viacdisciplinárne laboratóriá.
Je to poučné čítanie aj pre profesionála a pre milovníka umenia z nezápadných častí Európy, ktorí zvyknú automaticky a so samozrejmosťou prijímať fungovanie západného umeleckého sveta. Netreba sa čudovať, východoeurópske umenie malo naozaj vulgárnejšieho nepriateľa než len korektný konzervativizmus či malomeštiacky nevkus.
Tých jedenásť rozhovorov ukazuje, že vplývať na kolektívne vedomie kdekoľvek na svete je neľahkou prácou. Všetci spovedaní kurátori sa zhodujú v tom, že sprostredkovávať vízie umenia ostatným bolo ich poslaním, bez ktorého si svoj život nedokázali predstaviť.
Obristovi kurátori
Walter Hopps (1932 - 2005) zorganizoval viac než 100 výstav. Preslávila ho najmä Duchampova retrospektíva – prvá na americkom kontinente v roku 1963 v Pasadena Museum of Art.
Pontus Hultén (1924 - 2006), riaditeľ Moderna Musset v Štokholme a ako zakladajúci riaditeľ v roku 1977 otvoril múzeum moderného umenia v Centre Georges Pompidou.
Johannes Cladders (1924 - 2009) bol riaditeľom Städtisches Museum Abteiberg v Mönchengladbachu, zaslúžil sa o uznanie mnohých umelcov, napríklad aj Josepha Beuysa.
Jean Leering (1934 - 2005) sa v roku 1968 po boku Arnolda Bodeho objavil ako vedúca osobnosť Documenta IV v Kasseli.
Harald Szeemann (1933 - 2005) - jeho výstava When Attitudes Became form: Live in Your Head z roku 1969 bola zlomovou výstavou konceptuálneho a postminimalistického umenia a Documenta V. sa uvádza ako najdôležitejšia v jej histórii.
Franz Meyer (1919 - 2007) viedol Kunsthalle v Berne v rokoch 1955 až 1961, neskôr pôsobil ako riaditeľ Kunstmusea v Bazileji.
Seth Siegelaub (1942) pracuje od polovice 60. rokov ako vydavateľ a nezávislý organizátor výstav. Jeho výstavy a knihy poskytovali nové fórum pre umelecké inovácie mimo priestorov múzeí a galérií.
Werner Hofmann (1928) je zakladajúcim riaditeľom MUMOK vo Viedni, neskôr pôsobil ako riaditeľ v hamburskej Kunsthalle v rokoch.
Walter Zanini (1925) bol riaditeľom v Museu de Arte Contemporanea da Universidade de Sao Paulo a kurátorom Bienal de Sao Paulo v rokoch 1981 a 1983.
Anne d’Harnoncourtová (1943 - 2008) bola riaditeľkou Philadelphia Museum of Art v rokoch 1982 až 2008.
Lucy Lippardová (1937) je politicky angažovaná kurátorka, feministka,spisovateľka.
Autor: Beata Jablonská
