Chris Marker (29. 7. 1921 - 30. 7. 2012) zomrel v deň svojich narodenín, ale kde sa narodil a ako kto, to sa celkom presne nevie. On zvykol hovoriť, že v Ulambátare, ale s väčšou pravdepodobnosťou ho matrikárky zapisovali v snobskom parížskom predmestí Neuilly sur Seine. A nie ako budúceho spoločenského vyvrheľa a rebela, ako by si vtedy možno želal, ale nádejného francúzskeho aristokrata.
Vlastne ani meno nemal pravé. Krstený bol ako Christian Francois Bouche-Villeneuve, ale on možno cítil, že ho viacej vystihujú zmývateľné fixky Magic Marker a meno si zmenil.
V kinematografii sa Chris Marker bude spájať s francúzskymi filmármi intelektuálneho typu - Jeanom-Lucom Godardom, Andrém Bazinom alebo Costa-Gavrasom, ale na jeho filmy sa logikou príliš ísť nedalo.
Začínal síce dokumentom so športovou náladou - Olympia 1952, ktorý nakrútil v Helsinkách, ale potom sa ako angažovaný občan obrátil k bytostnému nepokoju a sci-fi. Svoj najslávnejší film Rampa (La Jetée) nakrútil v roku 1962 a to je apokalyptická vízia po tretej svetovej vojne, poskladaná takmer iba z nehybných obrázkov.
V dvadsaťdeväťminútovej miniatúre cestuje jeden Parížan časom, hľadá svoju spomienku z detstva - a spolu s ňou nachádza vlastnú smrť. Tieto Markerove myšlienky skúsil neskôr rozvinúť vo filme 12 opíc Terry Guilliam.
Okrem času Markera fascinovala ľudská pamäť, ako miesto alebo zdroj ľudskej identity. Ako sa na Francúza patrí, obdivoval dielo Alfreda Hitchcocka a jeho Vertigom sa inšpiroval, keď nakrúcal film Bez slnka (Sans soleil).
K francúzskej filmárskej identitite patrí aj ľavičiarstvo a takto ladených filmov, dokumentov z ciest, má asi najviac. O študentoch medicíny obvinených z vlastizrady z čias Stalina rozprával vo filme Posledný boľševik, v máji ?68 nakrúcal správy na 16 mm, náklonnosť ku Castrovi prejavil vo filme Si Cuba, odmietnutie americkej politiky vo filme Ďaleko od Vietnamu.
Ako fungovali jeho tajomná myseľ a tvorivý labirynt, to sa filmoví novinári veľmi nedozvedeli, lebo rozhovory odmietal poskytovať. Odmietal sa aj fotiť, a keď niekto už ozaj nutne potreboval zverejniť jeho fotku, zväčša miesto seba poslal portrét kreslenej oranžovej mačky.
