Nemá rád predurčené veci a búri sa proti autoritám. To TOMÁŠA GABZDILA LIBERTÍNY priviedlo až k tomu, že spoznal DNA včiel a vie, ako reagujú. Spolu s nimi vytvoril inštaláciu The Agreement (Dohoda), ktorú si vybrali organizátori sprievodného festivalu londýnskej olympiády.
Kedy a kde si vás organizátori Exhibition Road Show, sprievodného podujatia hier, vybrali?
„V lete minulého roka ma oslovili organizátori festivalu. Chceli počas letnej olympiády skultúrniť centrum Londýna. Di Robson z produkčného domu DREAM, zodpovedná za koncept, ma vybrala na základe osobného prieskumu. Niekde videla moje veci, niekde o mne čítala... Celý proces bol komplikovaný, lebo byrokracia v Londýne je možno nepriestrelnejšia ako u nás. Na každú hlúposť potrebujú povolenie. Včelár, s ktorým som spolupracoval, musel podpísať, že jeho včely nie sú choré, lebo ak by boli a prišli by do styku s anglickými, po skončení výstavy by sme museli všetky zabiť.“
Objekt – inštalácia s názvom The Agreement (Dohoda) pozostáva zo sklenenej vitríny, v ktorej okoloidúci vidia obrovský kvet vyrobený z včelieho vosku. S realizáciou vám pomohol včelár Rudolf Moravčík z Včelárskej paseky. A, samozrejme, včely...
„Pod skulptúrou je ešte úľ, ktorý dodal včelár z Londýna. Včely sme vpustili do vnútorného preskleného priestoru. Majú možnosť vylietať skrz otvor, ktorý je v hornej časti vitríny, a zháňať si potravu. Jedia, čo zoženú v Hyde Parku a záhradách. Skulptúra sa dočasne stala ich domovom. Aj to len parciálne. A čo sa nestalo, začali na nej niečo doťahovať. Napríklad medzi jednotlivými segmentmi bola medzera kvôli spojom a ony ju začali zaceľovať. To bol veľmi pekný moment.“
Dielo si osobne prezrela aj Camilla, vojvodkyňa z Cornwallu. Ako reagovala?
„Bola unesená a úprimne zvedavá, je to predsa len niečo, čo sa nevidí každý deň. Potešil ma jej úžas v tvári, keď som potvrdil jej domnienku, že to, čo vidí, bolo fakt urobené včelami.“
S včelami pracujete, lepšie povedané spolupracujete už viac ako päť rokov. Kde sú korene tohto vzťahu?
„Najskôr som pracoval s včelím voskom. V čase, keď som študoval konceptuálny dizajn v Holandsku, sa mi nepáčilo, že množstvo volieb je limitované a cesty vopred vydláždené. Budeš používať nehrdzavejúcu oceľ na panvice a plast na iné produkty! Pripadalo mi smutné, že som vopred odsúdený na nudu, že nezažijem tú detskú radosť z nového objavu. Som experimentátorský typ a nemám rád veci predurčené. Búrim sa proti autoritám. Tak som si zvolil za materiál včelí vosk, lebo je takým antihrdinom. Je mäkký, senzitívny, citlivý na denné svetlo a zmeny teploty. Napriek všetkým slabostiam je to ak nie najtrvácnejší, tak jeden z najtrvácnejších organických materiálov. Vydrží tisícky rokov bez porušenia. “
Stotožnili ste sa s antihrdinským materiálom okamžite, alebo spočiatku kládol odpor?
„Dotkla sa ma tragédia voskových produktov. Ak zapálite sviečku a ona horí v bezvetrí, nezostane po nej nič, jedna čierna bodka. Je to produkt na jedno použitie, ale má v sebe niečo poetické, efemérne. Neskôr som vyrobil vázy. Z keramickej vázy som stiahol sadrovú formu a do nej vlial vosk. A narazil som na slepú ulicu. Produkt z vosku sa mi zdal krásny, ale niečo mu chýbalo. Bola to zvláštna zmena materiálu, ale v kontexte dejín umenia znamenala málo. Už v Grécku sa bronzové nádoby odlievali do včelieho vosku, takže nebolo o čom diskutovať.“
Kto vás zo slepej uličky vyviedol?
„Stretol som sa s niekým, kto povedal, že ak narazím na stenu, musím myslieť v extrémoch. Tak som prišiel na myšlienku vyrobiť vázu priamo tam, kde vzniká materiál. V úli, jedinom zdroji včelieho vosku. Začal som pracovať so včelármi, diskutovať s nimi. Musel som pochopiť vnútorné procesy vo včelínoch. Šiel som do veľkej neznámej. Vedel som o včelách absolútne minimum. To, že robia med a že ma môžu uštipnúť. Bol som v strese, ale nakoniec sa to podarilo. Vytvoril som konštrukciu vázy, formu pre včely a ony ju vystavali. Prijali moju formu ako vhodnú aj pre tvorbu svojho úľa. Tu vnímam posun. Umelec porozumie procesu, je schopný do procesu zasiahnuť a vytvoriť dielo v spolupráci s ním.“
Spoločník, akým sú živé včely, je však nevyspytateľný. Nemôžete sa spoľahnúť, že urobia presne to, čo chcete. Nehrozilo, že londýnska skulptúra vôbec nevznikne?
„Hrozilo, ale vždy existujú metódy, ako prinútiť včely k stavbe. V jednom prípade sme museli pripraviť extrémne podmienky, pre ne neprirodzené. Samozrejme, netýrali sme ich, len sme limitovali priestor v úli, aby sme ich prinútili vyjsť na konštrukcie. Stalo sa to pri tvarovaní ukončenia kvetu, čo bol tvar veľmi zložitý, včelám cudzí.“
V rámci politickej korektnosti, nepáchate na tom hmyze predsa len násilie?
„Nie, pointa je, že včela neparticipuje na niečom, čo sama nechce. Nedonútite ju ako človeka, neprikážete jej: Toto rob! Stále má slobodnú vôľu. Môžete ju len manipulovať, aj keď manipulácia nie je dobré slovo, zmenením podmienok v rámci jej normálneho životného cyklu. Stále to vnímam ako dohodu.“
Manipulácia je celkom dobré slovo.
„Včely sa stali v mojich rukách, v mojej tvorbe ovládateľnými, lebo nie sú schopné pozrieť sa z odstupu samy na seba. Dokážem ich prinútiť participovať na niečom, o čom nemajú ani šajn. Poznám ich DNA. Viem, na čo reagujú. Viem, že budú robiť hexagóny. Rovnako ako my sme stavaní tak, že keď vám pľuvnem do tváre, urazíte sa. Máme nejakým spôsobom vyvinuté neuróny, sme vyspytateľní. Nie sme nevyspytateľní. Aj včely vedia robiť len tie hexagóny. To nie je výsmech osudu, len konštatovanie, že zmyslom života je práca – byť.“
Vázy z vosku, ktorý vyrábajú včely, živiace sa kvetným peľom, slúžia kvetom na ich poslednej ceste. V minulosti ste vytvorili aj stoly z kníh, kde sa rovnako objavuje zvláštne recyklovanie materiálu. Je kolobeh života a vecí vašou témou?
„Asi áno, je to taký holistický prístup. Možno má niečo spoločné s prírodou. Môj otec chodil často do hôr, brával ma na víkendy do Slovenského raja a ja som sa s prírodou asi vnútorne stotožnil. Ale v detstve som akt turistiky neznášal, plakal som, chcel som pozerať Matelka a Kotúče DM a nemohol som, lebo som musel ísť na Vraniu skalu a do Zádielskej doliny.“
Napriek štúdiu dizajnu zrejme sám seba nevnímate len ako dizajnéra. Vaša práca presahuje do architektúry, sochárstva, venujete sa maľbe...
„Nemám rád debatu o tom, či je dizajn umenie. Asi sa opakujem, ale dizajn je spôsob, akým sa časti spájajú do celku. Dizajn môže byť princíp, ktorý funguje v prírode, ale aj to, čo vytvárame my. Dizajn je kvet a dizajn je aj stolička. Fungujú tam princípy, ktoré majú zmysel a zároveň sú nezmyslom. Kvet je v rámci univerza nezmyslom. Žeby bol vesmír existenciou kvetu špeciálne obohatený? Nie. Kvet iba môže byť, tak je. Vznikol. Boli na to podmienky. Pointa je, že keď niečo funguje, je to dobré. A pokazený budík už nie je budík.“
Ste v situácii, keď vaše diela kupujú významné svetové inštitúcie. Dokázali by ste sa venovať umeniu, aj keby sa o ňom nevedelo?
„Nie, lebo takto si zarábam na živobytie. Chcem sa venovať tomu, čo ma baví a ničomu inému. Nechcem pracovať v McDonald’s alebo umývať riad v reštaurácii, potom prísť domov a robiť vlastné veci. Chcem prísť domov a zapnúť si televízor. To znamená, nemôžem si dovoliť robiť umenie len preto, že ma baví. Keby som vyhral milióny alebo zdedil licenciu Tetra Pak, potom možno áno.“
