Tak ako forma bol pre fotografa Karol Kállaya rovnako dôležitý obsah, a myslenie tak ako cit.
„Sú situácie, ktoré človekom otrasú. Tie však nie sú najdôležitejšie. Pre mňa sú dôležitejšie tie, čo vo mne zostanú.“ Toto mi neraz pripomínal môj dlhoročný spolupracovník a priateľ Karol Kállay.
Spomenul som si na jeho slová v sobotu, keď som sa dozvedel správu: Kállay došiel na koniec svojej reportérskej a životnej cesty. Správa mnou otriasla, nemôže však prehlušiť spomienky na tri desaťročia, ktoré sme spoločne prežili vo fotografii.
Prišiel z New Yorku, poslali ho do Mexika
Aký bol Karol Kállay fotograf?
Jindřich Štreit, fotograf
Vždy som si ho vážil, jeho tvorba je košatá, fascinujúca a nezvyčajne pestrá. Fotografoval všetko, od módy až po dokumentárnu reportáž, to prosto treba obdivovať a nad tým treba žasnúť. Neuveriteľné bolo aj jeho zaujatie pre prácu a mňa jeho odchod strašne, strašne mrzí. Roky sme si sľubovali, že sa prídeme navštíviť, že si vymeníme fotografie aj knižky, nevyšlo to, stretávali sme sa viac na Mesiaci fotografieĽubo Stacho, zakladateľ štúdia fotografie na VŠVU
Bol to aristokrat s nonšalantným vystupovaním, čo je na Slovensku dosť vzácne. Mal manažérske schopnosti a vedel sa rýchlo osamostnaniť a presadiť. Tým, že jeho reportáže uverejňovali prestížne zahraničné časopisy, posunul slovenskú fotografiu do kontextu svetovej a dával o nej vedieť. Nedávno som ho pozval na VŠVU, mladí študenti obdivovali jeho reportáž o zemetrasení v Karabachu a transsibírskej magistrále. Mne sa najviac páči jeho prvá kniha Deň plný zázrakov - o chlapcovi, ktorému operovali srdce.Judita Csáderová, fotografka Prvé, čo mi pri ňom napadne, je vysoká profesionalita. Mal fundovaný prístup, čokoľvek šiel robiť, nešiel nepripravený. Aj keď ho vyslali fotografovať niečo nečakané, napríklad zemetrasenie, predpokladám, že do tej krajiny prišiel s tým, že o nej čosi vedel. Nebolo to len preto, že bol seriózny, ale aj preto, že bol veľmi vzdelaný. Obdivovala som ho ako fotografa, aj ako osobnosť.
Kállay sa narodil v Čadci, študoval na Vysokej škole ekonomickej a po rôznych povolaniach sa nakoniec rozhodol pre fotografiu. Od polovice päťdesiatych rokov fotografoval pre časopis Móda, neskôr pre francúzske a nemecké módne časopisy a významné zahraničné magazíny. Vydal štyri desiatky obrazových publikácií a už v roku 1970 mu Medzinárodná federácia fotografického umenia (FIAP) odovzdala titul Excellence FIAP. Naposledy mu primátor Čadce pridelil čestné občianstvo.
Niekedy v šesťdesiatych rokoch zavolali Kállayovi z Berlína, aby prišiel fotografovať módu. Hovoril si, že nie je vo fotografovaní módy o nič horší ako v tej dobe Arnold Newton. Vždy mal pocit, že Američan Richard Avedon je najmenej o dve dĺžky ďalej, pretože predsa len „o dva dni“ skôr začal robiť živú fotografiu, ako ju robil on. Potom sa ozval Paríž i Moskva.
O niekoľko rokov Kállay nafotografoval publikáciu Italy Today. Bola veľmi moderná. Nasledovalo fotografovanie v New Yorku, keď doniesol snímky do vydavateľstva Volk und Welt v Berlíne, ponúkli mu, že z nich urobia knihu – a poslali ho do Mexika. Tak to chodí. Nasledovali publikácie Tokio, Rím, Slovensko. Za Pieseň o Slovensku a knihu Los Angeles získal ceny UNESCO – Najkrajšie knihy sveta.
Kállay sa nikdy nepovažoval za fotografa senzácií. Obrazne povedané, rád sedával v zadnom rade. Odtiaľ mal odstup od toho, čo sa dialo, a pritom mal všetko ako na dlani. Bolo to vraj v jeho povahe. Nikdy sa za ničím nenaháňal, a predsa vždy všetko stihol.
Byť pri tom a predvídať
Bol stúpencom teórie, že amatérsky nemožno robiť nič profesionálne. Ak niekto chce urobiť dobrú fotku, nemôže byť duševne vyprahnutý. Mnohí mladí, ale aj starší autori sa sústredili na technickú stránku a to podstatné – čo Kállay vždy pripomínal, forma a obsah – chýba. Na Slovensku sú ľudia často povrchní. Fotografovanie je vôbec zvláštna záležitosť. „Aby ste urobili dobrú fotku, musíte byť pri tom. Ale aby ste boli pri tom, musíte predvídať. Nikdy nesmiete nič vynechať.“ Také bolo tvorivé krédo Karola Kállaya.
O vzťahu k digitálnej fotografii hovorieval ako o vzťahu k určitému druhu fotoaparátu. Chýbala mu v nej alchýmia fotokomory. Výhodu, že si hneď po digitálnom nafotení nejakej skvelej situácie mohol pozrieť obrázky, spochybňoval. Ak zistil, že nevystihol ten správny okamih, pokazilo mu to náladu na celé ďalšie fotografovanie. Stratil koncentráciu.
Klasická fotografia ho neustále nútila k pozornosti, k sebakontrole, kedy, v ktorom okamihu stlačiť spúšť. Aby došlo k zhode myslenia a citu, k tomu okamihu, ako vravieval Cartier-Bresson, keď sú rozum a srdce v zákryte...
Odišiel all rounder. Fotograf do každého počasia. Výrazne ovplyvnil fotografiu módy, reportáž a tvorbu obrazových publikácií. Človek s veľkým srdcom. Vášnivý diskutér. O všetkom, o fotografii najmä.
Tvorba Karola Kállaya
Začiatky
Prvé fotografie s veľkým F, teda také, ktoré Kállay považoval za dobré, zverejnil švajčiarsky časopis Camera už začiatkom 40. rokoch. Jeho prvým portrétom bol „ujo“ Halaša, lekárnik a fotograf z Trenčína. Kállayovi ho vyvolal miestny policajt.
Časopisy
Kállay pracoval pre časopisy doma i v zahraničí, magazín Geo ho v roku 1992 vyhlásil za fotografa roka. Pre Merian a neskôr pre Spiegel napríklad robil reportáž o Warholovom múzeu v Medzilaborciach, kde sa každoročne stretávajú obyvatelia Mikovej.
Móda
V Paríži, Berlíne a v Moskve sa páčili Kállayove módne fotografie. Bol hrdý na to, že vytiahol modelky z ateliéru do exteriérov. Spomínal, že súdruhom v ČSSR sa nezdalo, že v časoch, keď sa u nás nosili dlhé sukne, on pre časopis Móda fotil ženy v nohaviciach.
Portréty
Ak išlo o portrét, Kállay citoval Arnolda Newmana: „Portrét je určitou formou biografie. Má informovať pre dnešok a zachovať pre budúcnosť. Začínal rodinnými portrétmi z dovoleniek, končil portrétmi osobností (na fotografii je Daniel Pastirčák).
S detskou hračkou
Z jeho fotografií vyšli knihy o Los Angeles, Mexiku, Tokiu, New Yorku. Na cesty si neraz bral malé kamery Olympus XA, ktoré vyzerali „ako detské hračky“, no boli spoľahlivé, poloautomatické s diaľkomerom. S nimi bol napríklad aj v Jordánsku a Izraeli.
Jeho Bratislava
Kállayovi stačil jeden telefonát, aby na druhý deň vyrazil do sveta. Pred tromi rokmi mu však manželka so synmi pripomenuli, že má aj veľký archív z Bratislavy, aby sa doň pozrel. A vlani vyšla jeho posledná kniha zo stratených štvrtí Bratislava moja.
kul
Autor: Marián Pauer
