Na Slovensku bol v roku 2009. Zahral si na akcii Pocta slobode, ktorá sa konala k 20. výročiu pádu totality. Sprevádzali ho slovenskí muzikanti Peter Machajdík, Miki Škuta, Oskar Rózsa a ďalší. Teraz sa JON ANDERSON vrátil pre ďalší špeciálny projekt. Od minulého týždňa tu skúšal s orchestrom Cappella Istropolitana, ktorý naštudoval jeho skladby a zajtra ich spolu so skladbami Miroslava Žbirku zahrá v Londýne. Večer v známom divadle Sadler's Wells je sprievodnou akciou v rámci olympiády.
Ako sa vám znovu pracuje so slovenskými hudobníkmi?
„Dal som im hrať staré skladby Yes, reggae, niečo z mojej spolupráce s Vangelisom aj úplne novú vec. Myslím, že to funguje. Moja hudba nie je zložitá. Je iba trochu iná.“
Projekt s orchestrom má za sebou aj vaša pôvodná skupina Yes. V čom je rozdiel?
„Spolupráce s orchestrom väčšinou dopadnú zle, čo bol aj prípad Yes. Výnimiek je iba pár – veľmi zaujímavo to zvládol napríklad Peter Gabriel. Musíte mať niekoho, kto vie dobre aranžovať pre tradičné nástroje a rozumie aj inej ako klasickej hudbe. Človeka schopného upraviť skladby s nadhľadom, nie otrocky notu za notou. Takým je napríklad Larry Blank. Podieľal sa na množstve hudby do hollywoodskych filmov či šou pre Brodway. Pritom celá naša spolupráca prebehla iba cez internet. Je to úžasné, dnes môžete spolupracovať s kýmkoľvek na svete. Je to, ako by ste boli spolu v jednej miestnosti.“
Tak vznikla aj spolupráca s Petrom Machajdíkom?
„Presne tak. Pred siedmimi rokmi chlapci z Yes neboli ochotní spolupracovať cez internet, tak som na svojej stránke zverejnil výzvu Hľadám muzikantov. Mal som plno energie a chcel som robiť, ozvalo sa mi veľa ľudí z celého sveta. Keď som si vypočul Petrove veci, napísal som mu o. k., poďme niečo spolu urobiť. Poslal mi svoj nápad, ja som dodal niečo svoje a vznikla pieseň Sadness of Flowing. Potom sa ma opýtal, či ju môže dať na album, samozrejme, súhlasil som.“
Potom ste prišli na Slovensko, na špeciálny koncert Pocta slobode.
„Aj pre mňa to bol špeciálny večer. Rok predtým som takmer zomrel, bol som veľmi chorý. Slováci mi napísali Príď!, čo mi dodalo veľa sily. Stretol som tu nadšených a výborných muzikantov, chceli hrať veci z albumu Close to the Edge. Cítil som veľkú hrdosť, že hudba skupiny Yes, ktorej som spoluautorom, žije aj v krajinách, ktoré boli za takzvanou železnou oponou. To mi opäť len potvrdilo, že hudba je väčšia ako politika.“
Teraz sa s vami na pódiu okrem orchestra objaví aj náš spevák Miro Žbirka. Budete hrať každý len svoj blok alebo aj niečo spolu?
„Iba jednu vec. Keď sa ma opýtal, čo by sme si mohli zahrať, hneď mi napadla All You Need Is Love. Je to úžasná skladba, v ktorej sa dá využiť aj orchester. Stále však ešte nevieme, čo bude na úvod.“
Prečo?
„Namiesto tradičného úvodu som navrhol slovenskú hymnu, podľa protokolu by však mala zaznieť anglická. Ale keď mohli Beatles použiť francúzsku hymnu, prečo by sme teraz nemohli použiť my tú vašu? (smiech).“
Nie je škoda, že taký veľký projekt sa dá vidieť iba na jedinom koncerte?
„Pôvodne som chcel urobiť tri svoje večery v slovenských mestách. Ale nešlo to, nedal sa nájsť promotér, bolo málo času. Všetko bolo jednoducho ’komplikované’. Možno nabudúce.“
Fanúšikov skupiny Yes zaujíma, či sa rysujú aj nejaké projekty s bývalými spoluhráčmi. Vyzerá to nádejne?
„Budúci týždeň mi má Rick Wakeman poslať nejakú novú hudbu, uvidíme, čo z toho bude. Vlani sme hrali nejaké koncerty v Amerike, chceme v tom pokračovať. Je stále skvelý muzikant a zábavný človek. Lenže to je iba Rick. Mám ho veľmi rád.“
O dva týždne hrajú na Slovensku Jethro Tull. Presnejšie povedané, spevák Ian Anderson privezie pokračovanie slávneho albumu Thick As Brick, no je to už viac jeho sólový album. Ako ste na tom vy? Považujete Yes už za uzavretú kapitolu?
„Vôbec nie. Ja som veľmi otvorený, ale moji kolegovia akoby sa trochu zastavili. Ja som tú kapelu spolu s Chrisom Squireom zakladal, viem, o čom by mala byť. Vidím v nej dnes málo progresivity.“
Chýba im odvaha experimentovať?
„Áno. Muzikanti by sa stále mali snažiť rozvíjať svoje schopnosti a hľadať nové nápady. Rick je o. k., aj Alan White, stále verím, že ešte príde správny čas, aby sme si znovu zahrali aj s Chrisom a Stevom Howeom. Hudba, ktorú sme spolu robili ako Yes, je stále zaujímavá a cítim, že sme ešte nepovedali všetko, čo by sme mohli. Momentálne ja a Rick máme jeden sen, kým Chris a Steve majú iný sen.“
Takže to nie je problém vzťahov?
„Vždy sme mali iba vonkajšie problémy. Manažéri, nahrávacie firmy. Musíte viac nahrávať, viac koncertovať, viac zarábať... Ten tlak sa niekedy nedal zvládnuť. Keď som ochorel, Rick povedal: Toto je dôvod nerobiť veľké turné, urobme iba pár veľkých koncertov. Zvyšok kapely však bol proti. Na druhej strane tomu rozumiem - oni sú fantastickí muzikanti, chcú hrať čo najviac aj v iných projektoch, nechcú len tak sedieť doma. Ja som sa však začal venovať sólovej kariére až po tridsiatich rokoch na pozícii speváka slávnej kapely.“
Vy okrem hudby aj maľujete, priviedol vás k tomu Marc Chagall?
„Stali sme sa priateľmi, napísal som piesne o jeho živote, viem si to predstaviť ako muzikál. Každé dva-tri roky sa ho snažím priviesť na pódiá. Nie je jednoduché otvoriť všetky potrebné dvere, chce to nejakého schopného producenta, manažéra a sponzorov. Ale hudba, ktorú som zložil ešte v 80. rokoch, sa mi stále zdá zaujímavá. Je ako víno, rokmi nestarne, ale naberá na chuti. Ale k tomu výtvarnému umeniu, už som namaľoval niekoľko obrazov, ale špeciálne ma teraz baví počítačová animácia. Keď vidíte, čo všetko dokáže napríklad vo filme Avatar alebo v úvode disneyovky John Carter, je to úžasné. Ale samotné príbehy nie sú dobré. To, žiaľ, musím povedať aj o novinke Ridleyho Scotta.“
V čom vás tie filmy sklamali?
„Akoby nevedeli využiť potenciál moderných technológií. Potrebujeme nové príbehy, nie dokola oprašovať staré. Človek musí nabrať odvahu na skok do neznáma, do niečoho nového, čo si nevie ani predstaviť. Inak zotrváva na mieste alebo skončí iba pri spomínaní na staré dobré časy. Preto sa mi napríklad páčia filmy ako Wings of Desire alebo Kieslowského trilógia. Sú to skvelé filmy, lebo sú úplne iné ako všetko ostatné. Napríklad teraz tu sedíme a z rádia znie hudba 70. rokov. Kde sú nové mená, kde je nový Stravinskij? Existujú výborné mladé kapely ako Battles alebo Grizzly Bear, ale tie vám väčšina rádií nepustí. Musíte si ich nájsť sami.“
Veľa mladých ľudí teraz objavuje Yes aj preto, že Kanye West vysamploval na svoj album váš hlas. Vedeli ste o tom?
„Vedel, dal som mu povolenie, aj keď sa veľa ľudí nad tým pozastavovalo. Je to jeden zo spôsobov, ako dostanete svoju hudbu k mladej generácii. Počujú nejaký zvláštny vysoký hlas, začnú googlovať, kto je vlastne ten Anderson, a tak sa dostanú k nahrávkam Yes. Neviem, prečo sa všetci čudovali, asi nevedia, že v roku 1991 som napísal rapovú operu. Spustil to Snoop Dogg, jeho rap znel zaujímavo, mnohých raperov považujem za skvelých textárov. Rozhodol som sa, že to skúsim sám. Zavrel som sa na niekoľko mesiacov v štúdiu a urobil veľmi temné pesničky. Keď sa naštvem, ešte sa k nim niekedy vrátim!“
