„Písanie je práca,“ hovorí mladá spisovateľka MICHAELA ROSOVÁ. „Nie je veľmi rozdielna napríklad od tvorby webových stránok. Keby ste si zobrazili zdrojový kód, vidíte, koľko práce je za tým.“
Kto to je dandy? Môže dnes dandy existovať?
„K tomu asi nemám veľmi čo povedať. Čítala som, samozrejme, Baudelaira, Wilda, Waltera Benjamina, ale to bolo dávno a nie pre koncept dandyho. Mňa tá téma asi nezaujíma.“
Ale asi nejaký dôvod, prečo ste sa svoju novelu rozhodli nazvať Dandy, bol.
„To bol návrh vydavateľa Kaliho Bagalu. Môj pracovný názov bol Dandy a ja, z núdze cnosť, nič mi nenapadalo. Dandy je krátke, jasné a pochopiteľné, keďže jedna postava sa štylizuje ako dandy. Žiadny výskum dandizmu 50. rokov za tým nie je. Rovnako mohol hlavný protagonista byť černoch a neznamenalo by to, že riešim problém imigrácie alebo sa snažím niečo povedať o Afrike.“
Prečo teda Berlín?
„Bratislavu vôbec nepoznám a do Senice sa to zasadiť nehodilo.“
Dlhodobo žijete mimo Slovenska. Ako vnímate našu súčasnú literatúru?
„Väčšina mojich obľúbených autorov je najmenej sto rokov po smrti, rozoberať súčasnú literatúru, ešte k tomu našu, ma nebaví. Čo čítam s nadšením a dobrovoľne, to je jedine Balla. Balla je génius, méta, a my sa plazíme v jeho trblietavej stope. Má štýl. Tu nikto o štýle ani netuší. Ináč sa tu len tak čmára, zapisujú sa historky, má to hlavu a pätu a občas peknú obálku. Alebo nie, ani tie obálky nestoja za nič.“
Keď začínate písať, už viete, čo má kniha povedať?
„Nezačínam konceptom. Napadne vám, že si spravíte palacinky, a automaticky vytiahnete panvicu, nie tlakový hrniec. Pravda, určite sa dá postupovať aj opačne. Gombrowicz, trebárs, nie?“
Čiže ak nezačínate konceptom, sadnete si, a ono to nakoniec niekam povedie?
„Myslíte tým, či si sadnem a čakám, či ma pobozká Múza? Mám dojem, že to začíname zbytočne polarizovať. Koncept alebo záchvat inšpirácie? Také čierno-biele to v skutočnosti nebude. To ’ono’ znie takmer mysticky, ono to niekam povedie. Samo tak akurát do šuflíka, povedala by som. Písanie je práca. Nie veľmi rozdielna napríklad od tvorby webových stránok - to, čo vidíte, keď máte stránku pred sebou, bude pekné alebo pôsobivé a podobne. Keby ste si zobrazili zdrojový kód, vidíte, koľko práce je za tým. Na koncept sa trebárs môžete vykašľať, ale technicky vám to stále musí držať pohromade a fungovať. Samo sa to neurobí. Treba to vydrieť.“
Veľa po sebe prepisujete?
„Skôr škrtám, než že by som prepisovala. Dandy sa scvrkol tak o tretinu.“
S tým vám pomáha nejaký editor?
„S prvým románom mi veľmi pomohla Marta Součková, Dandyho šialeným spôsobom preškrtal a počmáral Kali, ide však spravidla skôr o rady a návrhy a je na mne, čo s tým urobím. Pomáha aj časový odstup. Nejaký starý Grék radil nechať text odležať osem rokov, Aleksander Wat (alebo to bol Czeslaw Milosz?) zas prečítať si to po sebe nahlas. Všetci majú pravdu, nevychádzali by také hrôzy. Možno by dokonca nevychádzalo nič. No, najmenej tých prvých osem rokov nie...“
Sú dnes vzťahy medzi mladými ľuďmi viac extrémne? Sú viac zahľadení sami do seba?
„Oproti čomu? Oproti tomu, ako to bolo v minulosti? Na to, aby som takúto otázku mohla zodpovedať, by som musela vedieť, aké boli vzťahy medzi mladými ľuďmi pred dvadsiatimi rokmi. To som bola v škôlke.“
Dobre, ale vzťahy medzi hlavnými postavami vašej knihy sú nezvyčajné.
„To, že sú nezvyčajné, hovoríte vy. Ja som to tak nebrala. Môžem o tom hĺbať, hoci autorova interpretácia vlastného textu - viete, čo sa hovorí, koľko toho vtáky vedia o ornitológii. Ak musím, fajn, vidím tam hlboký cit, nevyrovnanosť až paranoidnú vzájomnú nedôveru, k tomu túžbu vlastniť a ovládať toho druhého. To podľa mňa v dnešnom svete nie je ani trochu nezvyčajné.“
Vo vašej novele sa objavuje fyzické násilie, rovnako ako nedôvera – takýto vzťah možno považovať za normálny?
„Čo je to ’normálny’? Štatistiky bokom, keby sme mohli vidieť faktický stav vecí, zdá sa mi dosť pravdepodobné, že by do ’normálu’ spadlo násilie, incest, aj pár ďalších takých. Neviem, aký vzťah možno považovať za ’normálny’, to je tak neosobne vyjadrené. Za seba by som povedala, že to je predsa úplne jedno. Vo vzťahu či v živote smerujeme k tomu, aby sme boli šťastní, nie k tomu, aby sme vyzerali ’normálne’.“
Sú teda postavy šťastné?
„Neviem, či sú šťastné, čo by som to riešila? Mám sa starať o blaho svojich fiktívnych kamarátov? Ja šťastná som, ale načo by som to pitvala. Že čo to je šťastie. Neviem. Som rada na svete.“
Nemecko a Berlín je rozdiel
(úryvok)
Ole sa narodil v osemdesiatom šiestom, má dvadsať štyri. Je odo mňa o dva roky mladší. Jeho jediná sestra, staršia, pracuje v Holandsku ako hotelová manažérka. Nemá ju rád. Vlastne ju takmer nepozná.
Ole je z Berlína. Nie je Nemec; Nemecko a Berlín, to sú dve rozdielne veci; Ole je z Berlína. Pulz mu tepe v rytme mesta a on tu bude žiť do skonania sveta.
Nejaký rok chodil na strednú školu, ale nedoštudoval, odletel do Austrálie, po stopách jednej mladej ženy. Zamilovaný.
Najprv boli spolu v Berlíne, zavretí v jej izbe. Pozerali filmy, počúvali hudbu, čítali knihy. Hrali sa a vtedy na to Ole prišiel; začali sa škriabať, hrýzť a mlátiť. A stále im bolo málo. Jedna celá zima v tejto posteli; za oknom snežilo; na dvere občas zaklopali jej rodičia: buďte opatrní.
Potom bola ona na druhej strane zemegule a Ole nad oceánom. Keď konečne pristál a dobehol k hotelu, stála pred vchodom a tvár mala posypanú škaredými pľuzgiermi. Z tej horúčavy mala podráždenú pokožku, bolo to hnusné. Obrátil sa. Išiel preč a dva roky sa túlal po austrálskych púšťach. Strihal vlasy náhodným známym, kúpil si auto a na predné sklo čiernou páskou nalepil nahú bábiku Barbie, tancoval, spieval a plakal. Spieval a bol celkom šťastný.
Neviem, čo presne sa stalo po návrate do Berlína, ale určite v tom boli trochu drogy, trochu zlosť a potom prázdnota. Preto Ole neznáša, preto kričí a vyskakuje, keď poviem, že nič necítim, že vo mne ničoho niet. Ty si od takého stavu na míle ďaleko, kričí, ja som sa na celý rok opustil, niečo sa mi zmenilo v hlave. Deperzonalizácia! Ja ako niekto iný, bez vôle! To si nevieš predstaviť!
Otec odviezol Oleho na psychiatriu. O tom mi podrobnejšie nikdy nerozpráva.
Fórum kritikov
Jazyk prózy je hovorový štýlom i lexikou, reč je úsečná, dobrá, autorka ňou vyjadruje náhlenie sa postáv, rýchlosť ich myšlienok i vo vnútorných monológoch, veľmi funkčne šetrí slovami. Rosová je dobrá aj v tom, že nič nekomentuje, nesúdi, ale zobrazuje.
Gabriela Rakúsová,
.týždeň
Keby ste verili knihe Dandy, tak láska je najmä vtedy, keď si dvaja ľudia navzájom ubližujú. Pritom je úplne jedno, ako má láska vlastne vyzerať. Podstatne dôležitejšie však je, že Dandy je síce trochu svojské, no zaujímavé čítanie.
Tomáš Prokopčák,
SME
