Klavír, harfa a spev. Piesne, ktoré len ťažko budete počuť z rádia, si však našli svoje publikum a zneli nielen na letných festivalových pódiách, ale aj na Bratislavských jazzových dňoch. Speváčka, skladateľka a klaviristka ANDREA BUČKOVÁ má 23 rokov a patrí medzi najzaujímavejšie objavy svojej generácie.
Ako by ste chceli aby vás volali? Slovenská Norah Jones alebo ako?
Nikdy som nepremýšľala nad tým, na koho by som sa mala podobať. Nemám konkrétny vzor. Občas ma prirovnávajú ku všetkým tým speváčkam za klavírom, ako sú Tori Amos, Norah Jones alebo Joanna Newson.
Nedávno som sa dozvedela, že pripomínam aj Ivu Bittovú, ale k tomu mám zatiaľ ďaleko. Najradšej by som zostala Andreou Bučkovou.
Ako ste sa dali dokopy s harfistkou Máriou Kmeťkovou, s ktorou vystupujete? Poznali ste sa predtým?
Občas sme sa videli v škole. Po jednom koncerte prišla za mnou, či nechcem vyskúšať, ako by zneli moje skladby s jej harfou. Keď nás mama počula spolu hrať, bola nadšená a hneď nám dohodla termín v štúdiu, aby sme nahrali zopár pesničiek.
Nikdy som si k svojej hudbe nepredstavovala harfu a nikdy mi nenapadlo, že by to mohlo byť také dobré. Som prekvapená, ako sa Mária dokázala do mojich piesní vložiť.
Nie sú klavír a harfa priveľmi blízke nástroje?
Práve toho som sa bála, ale Mária používa rôzne techniky, niekedy na harfe hrá akoby to bola basa, občas ju preparuje papierikmi, takže znie stále inak.
Obaja vaši rodičia sú umelcami, ako veľmi vás v detstve ovplyvňovali?
Vnímala som ich aktivity ako samozrejmosť. Bolo úplne prirodzené budiť sa ráno pri spievajúcej mame, alebo počúvať, ako si tato recituje nejaké básne.
Chvíľu som si dokonca myslela, že to tak musí byť v každej rodine. Veľa času som ako dieťa strávila v divadle alebo na maminých koncertoch. A niekde tam sa vo mne vytvorila chuť robiť v budúcnosti niečo podobné.
V čom vám mama najviac pomohla?
Naučila ma počúvať všetko od klasiky až po džez. Podporovala ma v mojich hudobných aktivitách, či už kúpou hudobných nástrojov, alebo spoločnými rozhovormi o hudbe. Ako malá som bežne spievala na dvore pred domom s varechou namiesto mikrofónu.
Vekom však prišla hanblivosť a v ranej puberte ma doma skoro nikdy nevideli spievať ani hrať. Čakala som na chvíľu, keď naši neboli doma, neodvážila som sa predvádzať pred nimi. Istý čas som si dokonca aj sama myslela, že touto cestou nakoniec ani nepôjdem. A pritom práve v tom období vznikli moje najdôležitejšie, najúprimnejšie skladby.
Na akej hudbe ste vyrastali?
Najmä na skupinách Queen a Beatles. Ale počúvala som aj veľa alternatívnej hudby, čo si doma púšťala mama. Vtedy sa aj to rádio dalo počúvať viac ako dnes. Dnes si už nerada púšťam telku či rádio, nič ma tam neinšpiruje.
Trochu sa bojím, čo vyrastie z malých detí, pre ktoré sú vzory televízne hviezdičky. Aj my sme sa chceli podobať na dospelých, ale nebolo to až také násilné a vulgárne ako dnes.
Boli na vás rodičia niekedy aj prísni, aby ste cvičili na nástroji?
Nechcem, aby to vyznelo príliš sladko, ale fakt je, že moji rodičia boli dobrí, zodpovední a hlavne milujúci. Viedli ma k umeniu, ale nikdy ma do ničoho nenútili, medzi nami fungoval dialóg.
Teraz ma aj mrzí, že mama nebola ku mne prísnejšia, absolvovala som totiž len základný, sedemročný stupeň hudobnej školy, takže som jemný samouk. Najviac ma bavilo spájať spev s hrou na klavír, doma som si stále hrala len také svoje. Moja pani učiteľka mala so mnou veľkú trpezlivosť.
Študovali ste aj spev?
Až teraz som začala chodiť k Lukrécii Bílkovej, ktorá je vynikajúca hlasová pedagogička. Učí na základnej umeleckej škole. Je to veľmi prínosný človek, jej hodiny nevyzerajú ako klasické hodiny spevu, sú to skôr krásne chvíle rozprávania sa o hudbe.
Akú techniku s ňou precvičujete?
Pani Bílková mi stále hovorí, že technika je len jedna a tú potom môžem využívať na rôzne žánre. Po prvýkrát som u nej spievala klasické piesne od Dvořáka či Händela. Nechcela by som však, aby môj spev pôsobil klasicky, snažím sa vytvoriť si vlastný štýl.
Andrea Bučková s rodičmi – speváčkou Adrienou Bartošovou a hercom Štefanom Bučkom
Vnímate svoju hudbu ako alternatívu?
Nie je to pop, ale ani nič extrémne zložité. Dokáže komunikovať aj s bežným poslucháčom, hoci časť textov je v angličtine. Netrúfam si zaradiť svoju hudbu do nejakého konkrétneho žánru. Skladám piesne, v ktorých sa žánre miešajú.
Speváčka, ktorá študuje divadelnú réžiu... Ako ste sa k nej dostali?
Už od malička ma v divadle zaujímalo všetko, čo sa deje za scénou, ako spolu komunikujú herci v skutočnom živote, ako to, že sa javisko môže točiť či kde sedí šepkárka.
Už vtedy som si predstavovala, ako raz aj ja budem zodpovedná za všetko, čo sa deje na javisku. Až na to, že vtedy som si to všetko predstavovala omnoho jednoduchšie.
Sólové vystúpenie Andrey Bučkovej
Nikdy ste nechceli byť herečkou?
Nenavštevovala som žiadne dramatické krúžky, mala som strach z recitačných súťaží. Radšej som si vymýšľala nové časti už ukončených seriálov, často v smiešnej češtine, keďže vtedy boli dabované dabované po česky. Vtedy som si uvedomila, že by som práve toto chcela robiť - vytvárať obrazy.
Nesklamalo vás štúdium na VŠMU?
V niečom aj áno, v niečom zas prekvapilo, ale podobné by to asi bolo s každou školou. Škola mi dala krásne priateľstvá a inšpiráciu. Mrzí ma však, že máme málo praxe. Končím už o rok, pritom budem mať za sebou len druhé predstavenie.
Ani divadlo ako žáner vás nesklamalo?
Skôr prístup, aký k nemu majú už aj mladí ľudia a celá spoločnosť. Pritom práve divadlo dáva možnosť priamo prehovoriť k divákovi, dotknúť sa ho čo najintímnejšie.
Krst prvého albumu In the Middle... (Azyl Music) 4. júna 2012 v Scherz kafé. Andrea Bučková a jej spoluhráčka, harfistka Mária Kmeťková
Čo ste si vybrali ako absolventský projekt?
To si ešte musím poriadne premyslieť. Naposledy sme so spolužiakom Michaelom Vyskočánim robili psychologickú detektívku Patricka Hamiltona Plynová lampa, pri ktorej sme získali skúsenosti s vytváraním divadelného napätia a snahou o psychologické herectvo.
Pôvodne sme chceli robiť hru Slavomíra Mrožka Proroci. Tento text nám však profesor nedovolil robiť, a tak ho azda budúci rok urobíme v inom divadle. Je to ozaj nadčasový text.
Ako vníma svet vaša generácia?
Cítim medzi nami strach konať a hľadať zmysel. Osobne veľmi vnímam aj všetky tie reči o konci sveta. Mám veľkú chuť žiť a tvoriť, ale bojím sa, že niečo zvláštne visí vo vzduchu. Pýtam sa potom, či to má vôbec význam, či sa raz uživím, či raz budem mať čo jesť a piť, či vydrží láska...
Pritom kríza a vôbec problémy tejto doby môžu byť pre nás výzvou. Niektorí hovoria, že už niet o čom písať, keď padol komunizmus, ale dnes je predsa toľko vecí, o ktorých by sa malo hovoriť! Umenie bývalo vždy útekom pred realitou, prečo by aj teraz nemohlo byť našou útechou?
Cítite sa ako dvadsiatnička odlišná od dnešných tridsiatnikov?
Rozdiel je najmä v životných skúsenostiach, spôsob života je častokrát rovnaký. Dnešní tridsiatnici často ešte nie sú usadení, nemajú rodiny, bývajú s rodičmi, čakajú na svoju príležitosť, akoby ešte nenadišla.
Na jednej strane ma to upokojuje, zdá sa mi, že obdobie slobodnej mladosti sa oproti generácii našich rodičov predlžuje, na druhej strane je to zvláštne. Kedysi som mala predstavy, že v mojom veku už budem mať muža a deti, teraz mi to príde strašne skoro. Sama som ešte dieťa.
Pražský koncert v klube Mlejn sprevádzala vzdušná akrobacia cirkusu Mlejn. O vystúpení v tlači napísali: „Neoposlouchaná barevná kombinace zpěvu, klavíru a harfy se snaží zaujmout a uspokojit i náročného posluchače. Jejich hudba propojuje více hudebních žánrů - etno, jazz, šanson, pop, vážná hudba...“
Prečo sa celá jedna generácia akoby ešte nenašla? Alebo si len prežúrovala mladosť?
Podľa mňa to nebolo o žúrovaní. Väčšina z nich sa skutočne hľadala, prestriedala viacero vysokých škôl, aby nakoniec skončili niekde úplne inde, lebo vo svojom odbore nenašli miesto. A to sa netýka len umelcov.
Ste optimistka či pesimistka?
Veľmi sa snažím o optimizmus, ale zdá sa mi, že mnohé problémy boli našou chybou a nevidím z nich zatiaľ žiadnu cestu. Takže som pesimistka.
Život nie je nezmyselný, len my z neho taký robíme. Nemôžem robiť umenie a neveriť, že má zmysel. Verím, že každú skladbu, ktorú zložím, si vypočuje aspoň jeden človek a že ho emočne nabije.
