Skratku UFO naplnil novým obsahom, keď iniciálkam prisúdil množstvo ďalších významov, a z otáznika urobil logo autorskej identity. Priekopník konceptuálneho umenia Július Koller, ktorého meno je vyhľadávanou svetovou značkou, čakal na uznanie až pridlho. Aj o tom je nový slovenský dokument Arnolda Kojnoka Fair Play.
„Nápad nakrútiť rozhovor v reštaurácii UFO nad bratislavským Novým mostom sa Kollerovi veľmi páčil,“ hovorí scenárista a režisér nového dokumentárneho filmu Fair Play Arnold Kojnok (na snímke Lucie Bartošovej).
Bodaj by nie, veď iniciálkami označujúcimi neidentifikovateľné lietajúce objekty bol Július Koller priam posadnutý. Fascinujúcu skratku pred štyrmi desaťročiami naplnil novým obsahom, pre neho to boli Univerzálno-kultúrne Futurologické Operácie, a týmto logom inscenoval svoje „kultúrne situácie“, ktoré boli koncepčným rámcom jeho tvorivých aktivít.
Samozrejme, s tým súvisel aj jeho dôsledný projekt sebapremeny na „ufonauta“, ktorého rozmanité podoby prezentoval sériou autoportrétov.
Sám sebe otáznikom
„Symbolickosť scény, ktorou sa takmer hodinový film začína, keď priekopník slovenského konceptualizmu vchádza do ufónového objektu, znásobuje Kollerova igelitová taška s otáznikom,“ hovorí Kojnok. Otáznik bol totiž ďalším znakom Kollerovej autorskej identity: „Začal som sa špecializovať na pochybovanie, až som sa sám sebe stal otáznikom,“ tvrdil Koller.
„Skvelá debata v reštaurácii UFO trvala asi pol druha hodiny a stala sa základom filmu.“ Je to prvý Kojnokov profesionálny film, predchádzali mu tri školské, medzi nimi aj snímka Muzikológ a tvorca o ďalšom nevšednom umelcovi Milanovi Adamčiakovi. „Práve v priebehu nakrúcania tohto filmu sa uskutočnil rozhovor s Kollerom. Myslím, že to je posledný videozáznam pred jeho nečakaným úmrtím v roku 2007.“
Retrospektíva v SNG
Realizácia filmu v produkčnej spoločnosti Sentimental film trvala dva roky. Druhou líniou dokumentu sa stala Kollerova monografická výstava v SNG v roku 2010 Vedecko-fantastická retrospektíva kurátorov Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej.
Podľa ich odhadu výstava predstavila tisícku artefaktov a dokumentov, medzi ktorými nechýba pingpongový stôl, na ktorom si kedysi na výstavách zahral s návštevníkmi či sám proti zrkadlu. Pingpong i tenis predstavovali v Kollerovej tvorbe symbol konfrontácie, súperenia i fair play komunikácie, na čo odkazuje aj názov filmu.
Príznačná je v tejto súvislosti aj príhoda, na ktorú Kojnok rád spomína. „Keď ma pred časom stretol režisér a môj bývalý pedagóg Dušan Hanák, opýtal sa ma: Tak čo, už si dokončil film alebo ešte stále hráš pingpong?“
Arnold Kojnok, ktorý je absolventom Fakulty výtvarných umení na AU v Banskej Bystrici i dokumentu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, sa predtým s Kollerom osobne stretol len párkrát. „Jeho tvorba mi však bola veľmi blízka, imponovalo mi, že na Slovensku presadzoval konceptuálne umenie v kontexte svetového trendu už v šesťdesiatych rokoch.“
S dátumom 21. VIII. 1968
V tom čase, keď k nám len začal prenikať pojem happening, sa Koller už k nemu negatívne vymedzil svojím manifestom Antihappening. Po okupácii Československa, ktorá aj jeho postavila mimo oficiálnej výtvarnej scény, získali jeho antihappeningy politický podtext.
„Hoci inak to nerobil, vtedy jednoznačne reagoval na dramatickú politickú situáciu,“ hovorí vo filme Hrabušický. „Výnimočne podpísal s dátumom vzniku - 21. VIII. 1968 antiobraz tenistu odvracajúceho náročný servis, kde biele bodkované pozadie tvorí vlastne množstvo nezachytených loptičiek.“
Metaforu porážky „vyvažuje“ ďalší antiobraz, parafrázujúci slávne pookupačné víťazstvo československých hokejistov nad Sovietskym zväzom 2:0.
Spomienky kolegov
Prechádzku Kollerovou tvorbou striedajú vo filme archívne zábery z invázie i následného dvadsaťročia. „Mal som ambíciu poukázať aj na absurdnosti normalizácie, na dobu, v akej on a jeho kolegovia z neoficiálnej výtvarnej scény, ktorí uprednostnili vnútornú slobodu pred službou režimu, tvorili,“ hovorí Kojnok.
Práve výpovede týchto ľudí sú treťou líniou filmu. „Bolo mi cťou stretnúť sa s nimi, ich ústretovosť mi pomohla nielen prekonať počiatočný rešpekt, ale vniesla do filmu aj množstvo nových informácií a v neposlednom rade dala celému môjmu projektu aj ľudský rozmer.“ Umelcových rovesníkov v závere dopĺňa o generáciu mladší Roman Ondák (vo dvojici s Kollerom vytvorili niekoľko spoločných projektov), objasňujúci neskorý, no o to razantnejší prienik Júliusa Kollera na vrcholnú medzinárodnú scénu.
JK sa zmenilo na J+K
„Osobitnú vďaku chcem aj teraz vysloviť pani Květe Fulierovej, ktorá obohatila film o ďalší rozmer,“ dodáva Kojnok na adresu umelcovej životnej partnerky. Ich osudové stretnutie v roku 1969 označil Koller za „akciu mimoriadneho významu pre súčasnosť i budúcnosť“, po ktorej svoje iniciálky JK s láskou zmenil na J+K. Bratislavský panelákový byt tohto výtvarníckeho dua, a obzvlášť balkón, z ktorého Koller vábil svoje vytúžené ufá, sa stal legendou.
Možno práve na ňom skrsla aj idea známeho výjavu z pohľadnice, kde sa to bratislavské ufo z Nového mosta vydalo na svoju cestu vesmírom. A určite je len Kollerovým tajomstvom, že po tridsiatich rokoch bolo opäť na svojom mieste, aby sa v ňom mohol odohrať rozhovor pre tento film.
