KNIHA TÝŽDŇA / POSLEDNÝ HRDINA
Posledný hrdina Alexandra Kabakova si nevybral rozvrat neprijateľného sveta, ale samorozvrat prijateľný oddaním sa vášni
Alexander Kabakov (1943) patrí k tým predstaviteľom ruskej literatúry, ktorých tvorba má predikát spoločensko-kritická. Viac než doma rezonuje v západnej Európe, najmä v Nemecku vyvoláva debaty súvisiace s jej spoločensko-politickým kontextom, pričom sa hovorí o slobode médií, ľudských právach či tendenciách politického vývoja v Rusku.
Posledný hrdina (Kalligram 2012) žije v priesečníku fantastických udalostí a reálneho života, v roku 2096 v Rusku s Peklom túžby a Peklom krutosti, ale i v Moskve 90. rokov minulého storočia. Michail Šornikov, básnik, výtvarník, herec a bohém má povolanie, pri ktorom „sa nezaobíde bez istej citovej hypertrofie“. Jeho život plynie v žúroch, alkoholovom opojení a ľúbostných dobrodružstvách, v ktorých prejavuje nadanie pre lyricko-dramatické gestá a dobrú trénovanosť v „ušľachtilom utrpení“.
Cesta ku dnu
Šornikov uskutočňuje vlastnú fixnú ideu, že „spoločensky skončí na dne“. Tá
sa stáva leitmotívom a predurčenosťou. Veď človek s fantáziou a umeleckými sklonmi, čo sa nevie prispôsobiť, má podľa neho dve možnosti: „Rúcať, snažiť sa meniť svet,“ alebo „rúcať, odstraňovať zo sveta seba.“ Ani preňho nie je svet systémových chýb prijateľný, no namiesto násilia volí samorozvrat, v ktorom „sa dá bez obzretia a bezo zvyšku oddať vášni“.
Jeho cestu na dno predznamená i stretnutie s jednou z alegorických postáv, ktorá ho upozorní na číhajúce nebezpečenstvá a pošle mu na pomoc archanjelov Grušu a Garika. Šornikov s milenkou a priateľmi v kostýmoch zo štyridsiatych rokov a na starých autách vtrhnú do budúceho Ruska s cieľom preniknúť do servera Centra riadenia verejnej mienky a svojou láskou otvárať ľuďom širšie obzory.
Rusko roku 2096 je temné, plné postáv zvláštneho určenia a neurčitého poslania. Sčasti pripomína krajinu, ktorú Sorokin tak hrozivo vizionársky opísal v knihe Deň opozičníka. Štát chráni polícia a vojsko a na okraji žijú „margináli“. Organizujú demonštrácie, veria v revolučné myšlienky, ba sympatizujú s teroristickými akciami. Šornikov namietne, že boj za iný a lepší svet sa vždy skončil „ľudožrútskou tyraniou a kynožením ľudí“ a pokračuje vo svojom „smútku, depresiách, v akejsi psej či národnej skľúčenosti“. Rozhovory so sebou samým však už nie sú plné bolestínskeho sebaofukovania. Keď príde o byt a získa trvalý pobyt medzi bezdomovcami, súc takmer na dne, bráni bezdomovca pred surovo zakročujúcim seržantom.
Namiesto rozhrešenia
Sociálna, antiutopická, smutná groteska, paródia, fikcia s apokalyptickými výjavmi. A s filozofickými reflexiami, ktorých základnými uzlami sú spoločný ľudský hriech, trest za viny, ktorým sme sa dopustili voči iným, nemožnosť byť šťastným a zároveň ubližovať, marginálnosť umenia... To všetko v centre a na pozadí spoločnosti so znakmi socialistického realizmu v podmienkach mafiánskeho kapitalizmu s prvkami fantasy.
Namiesto rozhrešenia sa ponúka poučenie. V susedstve Grišovho konštatovania, že „svet je slzavé údolie a prichádzame naň pre útrapy a nešťastia,“ by mohlo znieť takto: Kým sme nažive (a nech už je, ako chce, čo viac si možno želať?), všetko je v našich rukách, akokoľvek to tak nevyzerá. Akokoľvek nás o opaku presviedča i sám Kabakov, polemicky korešpondujúci a telefonujúci s hlavnou postavou, keďže dôverne pozná ono vzrušenie z tvorivého procesu.
Vie byť v nelineárne napredujúcom texte i zachovať si od neho odstup. Je námetovo a formálne originálny a čitateľom to vonkoncom neuľahčuje, text totiž rozvíja ako rafinovanú literárnu hru, svojvoľne a suverénne kombinujúc žánre a štýly. Najmä v úvode príbeh zaťažuje istou rozbiehavosťou a zbiehavosťou, pričom k témam a motívom sa vracia vo variovaných refrénoch. Zaiste, jeho próza má mnoho ráz bulgakovovskú či aksionovovskú mystiku, v záverečných veršoch Šornikova, telefonujúceho so svojou milou, však vzdialene počuť i ozvenu nádherných Jeseninových chuligánskych piesní.
Nielen čitateľ, aj prekladateľ to má s Kabakovom ťažké. Ján Štrasser však svoju úlohu zvládol. Rušia len krkolomné vety či spojenia, ktoré redakcia neustriehla: „Čo strašného mi toto leto veští zbližovanie?“, „Samé sú hlúposti“, „zúfala páľa“. Menším kameňom úrazu sa javia slová a slovné spojenia cudzieho, hoci blízkeho pôvodu: „buzna“, „mať pečeň nadranc“. Paradoxne, ono české „někoho sundat“ znie v jeho preklade umelo: „začne ich dávať dolu“...
Alexander Kabakov
*narodil sa 22. októbra 1943 v Novosibirsku
*absolvoval univerzitu v Dnepropetrovsku a po skončení vojenskej služby pracoval ako inžinier v oblasti raketového výskumu
*od 70. rokov sa začal venovať žurnalistike, bol reportérom i šéfredaktorom viacerých časopisov
*v roku 1988 napísal novelu Emigrant, ktorá vyšla vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku, Španielsku, vo všetkých škandinávskych krajinách, v USA, Japonsku a Číne
*ďalej vydal knihy Kompilátor, Podvodník, Utečenec, Neskorý hosť, Všetko opravíme, Denník nezvestného, Moskovské poviedky a iné
*viacero jeho diel bolo sfilmovaných
*získal mnoho literárnych cien, okrem iných v roku The Big Book Prize 2006 za knihu Všetko opravíme
*podobne ako iní úspešní ruskí spisovatelia (Jerofejev, Aksionov, Vojnovič) inklinuje k antiutopickej groteske so silným sociálnym akcentom
*v Poslednom hrdinovi, podobne ako v iných svojich dielach používa postup, ktorý istý kritik nazval „injekciou prózy spovede do trilera“
