Biebl, spolupútnik Nezvala, Teigeho či Seiferta, bol na tom podobne ako Baudelaire – miloval skutočnosť i snívanie, rád sa pohyboval na rozhraní týchto dvoch svetov. A tak, na rozdiel od svojich spomenutých umeleckých kolegov z okruhu poetizmu či surrealizmu, podnikol na rozhraní rokov 1926 a 1927 slávnu cestu do juhovýchodnej Ázie.
Kniha obsahuje výber z diel, najviac presýtených exotickými zážitkami - lyrickú prózu Plancius, básnickú zbierku S lodí jež dováží čaj a kávu a súbor fejtónov Cesta na Jávu.
„Na Jáve sú najkrajšie hotely,“ dozvedá sa počas plavby od znalca miestnych pomerov. Rôzne podoby exotiky však spoznáva hneď v prvú noc na ostrove, keď ho v izbe uvítali ropuchy, netopiere, škorpióny a predovšetkým jašteričky. „Najmä s jašteričkami zvanými toké si to nesmiete rozhádzať, tie prinášajú šťastie,“ konštatuje čoskoro, poznajúc, že „sa tu nesmiete príliš rozťahovať so svojím západným rozumom“. Následné očarenie exotikou krajiny a hlavne jej ľuďmi („žena na Jáve má zo všetkých vôní najradšej vôňu svojich dobrých skutkov“) je prítomné nielen v tomto poetickom rozprávaní, ale natrvalo ovplyvnilo celú Bieblovu tvorbu. Okrem iného aj poznaním, že „až v džungli sa vám objaví zmysel básnikmi tak často zneužívaných superlatívov“.
