Hľadanie muziky občas pripomína archeológiu. Niekedy vám pomôže satelitná snímka (hudobný blog), niekedy skúsenosti a tip kolegu (ľudia, ktorým veríte) a niekedy jednoducho máte šťastie a kdesi na poli zakopnete o dávny krčah. V preklade do hudobného sveta idete napríklad do kina na vychválený film, kde vás zaujme hudba – a zvyšok si dohľadáte.
Iste, len na málokoho pri francúzskom filme Nedotknuteľní (Intouchables) najsilnejšie zapôsobí muzika. Našťastie, každý si z tejto milej komédie môže odniesť to svoje.
Po prvých tónoch – a len po nich – to však na chvíľku znie ako filmové čosi od Yanna Tiersena, no taliansky skladateľ a klavirista Ludovico Einaudi sa predsa len menej pohráva s formou, nástrojmi a vlastne aj s hudbou ako takou – a nie, nie je tam dokonca ani očakávaný akordeón.
Aj keď je Einaudi viac patetickým, a možno niekedy neustráži rozumnú mieru, práve on môže byť pre väčšinového laika dobrým vstupom do sveta klasickej (klasickejšej?) muziky. Stále to pripomína pesničku, ale nie je to také hlúpe ako väčšina skladieb, ktoré sa za piesne vydávajú.
Ak máte radi napríklad Jana Kaczmarka či trebárs aj toho Tiersena, siahnite po Einaudiho výbere Islands (Decca/Universal). Možno vás tiež príjemne prekvapí.