Seven Days to Winter: sústredenie pred koncertom. FOTO - AUTORKA
Zraz bol o deviatej pred divadlom Stoka. Trochu meškám, doletím tesne pred deviatou a tam už nikto. Autobus plný hudobníkov je teraz niekde na výpadovke do Prahy, môžem ísť rovno vrátiť diéty alebo stopom. Aspoň zavolám, nech vedia. Telefón zdvíha ešte neprebudený Matúš Vallo z Pary a pýta sa: „To už je deväť?“ a zrazu je všetko jasné. Hudobníci? O deviatej ráno? Pomaly prichádzajú prví dychári Neuropy a spoza rohu vyjde ich líder Mišo Kaščák, klasicky s rukou v kŕči pri uchu, v ruke mobil.
Štyri kapely idú na minifestival do Prahy. Seven Days to Winter, Para, Neuropa a autobus je úplne plný, a to ešte berieme Chiki liki tu-a, ktorí dospávajú na benzínke nočnú jazdu z Prešova. Ľudia prekladajú gitary, trúbky a klávesy, všelijaké bedne v čiernych obaloch z áut do autobusu a Mišo Kaščák vysvetľuje, že týmto autobusom chodia na turné vždy. Šofér pokojne pofajčieva, asi zažil prevozy ukňučaných dovolenkárov, a tak mu hlúčik bohémov nemôže prekážať. Na prvej križovatke praskne šampanské, ešte kým je studené.
Je taká kniha, ktorú napísal slávny britský novinár Nick Kent, volá sa Těžkej nářez. Chlapík počas kariéry vo vychytených hudobných magazínoch cestoval za hviezdami rokenrolu, chodil s hudobníkmi po turné, trávil s nimi početné pitky, a verne opisoval, čo videl. Shanea McGowana zapichnutého v poslednom sedadle autobusu, ládujúceho pilulky. Sida Viciousa, ktorému sa zapáčili novinárove topánky, a keď zaspí, Sid sa pre nich vyberie s kudlou v ruke. Popri čítaní knihy nadobudnete nevyvrátiteľný dojem, že všetci tí, čo zakladajú kapely, musia trpieť na rozorvanosť duše, ktorá nemizne, a treba ju liečiť alkoholom a kvantom drog. Nie je teda na tom nič divné, keď človek medzi umelcami podvedome čaká, že po prvej fľaši príde druhá a ďalšia a ktovie, čo ešte, až nás šofér, jediný triezvy, vyhodí v Modrej opici a hrajte kapely.
Navyše, po ceste do Prahy je množstvo benzínových púmp s malými obchodmi a motorest Devět křížů, kde čakajú ďalší Neuropáci. Stojíme naozaj na každej pumpe - cigaretka, záchod a obchod. Braňo Jobus v žltých kvetovaných trenírkach a vyťahanom tričku výzorom zapadá medzi odparkovaných kamionistov. Šéf vrbovských víťazov a organizátor sympózií vo Vrbovom si ide zaspievať dve pesničky s Kaščákom, ale svoju úlohu berie smrteľne vážne. Hoci, kto sa v tom metapatafyzikovi vyzná?
Na ďalšej pumpe kapely vyťahujú z vreciek nákupy. Hádajte, na čom „fičí“ slovenská alternatíva? Na cukríkoch, keksíkoch a čokoládkach. Už je jasné, že piť sa do koncertu nebude. S Ľubom Petruškom z prešovskej kapely cestou nájdeme dosť tamojších známych hudobníkov, ktorí svoj alkoholický imidž od istej chvíle už len dobiehali. Gitarista odbieha skontrolovať zvyšok Chiki liki tu-a, či si neotvorili pivo. Neotvorili. Každá z kapiel chce odohrať svoj koncert v poriadku, najlepšie, ako vie. Slobodný trh a konkurencia zmenili muziku. Aj alternatívnu, ktorej príslušníci sa od hlavného prúdu neraz líšili len schopnosťou ožrať sa už v šatni a na pódiu ich zachránila len povesť kapely so zakázanými textmi. K čomu má byť kapela alternatívou dnes? Čaro zakázaných textov zmizlo, priestor pre inakosť ostal v prístupe k hudbe samotnej a v akceptovaní podmienok buď veľkých, alebo nezávislých vydavateľstiev.
Preto, aj keď dvor Modrej opice isto zažil už aj viac divákov, Seven Days to Winter, po nich Para, potom Chiki liki tu-a a na záver Neuropa hrali, akoby stáli na hlavnom pódiu trenčianskej Pohody. Potom sa zabávalo. Bývalí bez-ladu-a-sklaďáci spomínali na turné po Francúzsku v starej Volge. Marek Minárik, ktorého sme nechávali v Prahe u manželky, sa na striedačku nosil na rukách s Petruškom, Seven Days hrali stolný futbal a všetci odkladali nepríjemný moment balenia a nosenia aparatúry, hoci na jedno basové kombo teraz boli štyria basgitaristi. Odísť bolo treba náhle a rýchlo, inak sa vraj Mišo Kaščák zarozpráva a so svojím darom reči vydrží až do rána.
Autor: DENISA VOLOŠČUKOVÁ, Praha - Bratislava
