Textár a podnikateľ Michal Horáček: Šťastie je krásna vec, peniaze tiež

Štěstí je krásná věc, S cizí ženou v cízím pokoji, Srdce jako kníže Rohan. MICHAL HORÁČEK tvrdí, že milionár musí zostať pri zemi, ak chce písať hity.

Michal Horáček (1952)Textár, publicista a podnikateľ. Na zásah Štátnej bezpečnosti nedoštudoval žurnalistiku. Popri manuálnych zamestnaniach písal články pre časopisy v Austrálii, vo Veľkej Británii a v USA, kde získal cenu Excellence in Journalism a ročn(Zdroj: Ján Zátorský)

Štěstí je krásná věc, S cizí ženou v cízím pokoji, Srdce jako kníže Rohan. Prvé texty koncom osemdesiatych rokov písal Hane Hegerovej, tandem so skladateľom Petrom Hapkom je už desaťročia zárukou kvalitnej domácej pop music. Po roku 1989 podnikal a zarobil miliardy. Šesťdesiatnik MICHAL HORÁČEK tvrdí, že milionár musí zostať pri zemi, ak chce písať hity.

Básnik, čo zarobil miliardu, podnikateľ s titulom z filozofie, bývalý muž revolúcie, z ktorého je celebrita. Vás baví prevracať zabehané predstavy?

Je to iba jeden zvláštny príbeh, z ktorého nemôžeme vyvodzovať všeobecné závery. Iba ak ten, že človek má pracovať a prácu robiť s radosťou a nadšením.

Aké ste mali detstvo?

Šťastné a krásne. Objektívne som sa narodil do toho najhoršieho komunistického teroru päťdesiatych rokov, ale to dieťa nevníma, je obklopené rodinou. V Starom Meste v Prahe sme obývali šesťizbový byt – mama, otec aj dedko a babka, o poschodie vyššie ešte býval strýko s tetou.

Babička bola doktorka medicíny, mama a otec doktori filozofie, dedko bol doktorom práv, strýko prednášal na DAMU herectvo. Bolo to obohacujúce v tom, že každý z nich bol výrazná osobnosť a každý úplne iná.

V čom?

Otec bol komunista, mama militantná antikomunistka, babička bigotná katolíčka. Dedko, prírodovedec, bol predsedom entomologickej sekcie Československej akadémie vied – zbieral chrobáky, dokonca jeden druh je podľa neho pomenovaný.

Odmalička som mal šťastie chápať, že ak máte ľudí s opačnými stanoviskami, životným vyznaním a smerovaním, tak každý z nich môže byť čestný a slušný človek. Že ich delia názory, ešte nutne neznamená, že jeden z nich je čierny a ten druhý biely.

Vyhadzov zo školy

Žurnalistiku ste šli študovať po auguste 1968. Čím mohla lákať novinárčina v neslobodných podmienkach?

Nebolo predstaviteľné, aby syn z takejto rodiny nešiel na vysokú školu. A odmalička som chcel písať, takže tá voľba bola jasná. Kto sa chce naučiť písať, ide tam, kde sa píše – do novín. Tak som si to predstavoval.

foto3.jpg

A realita?

Prišlo poznanie, že škola neučí otvorenému kritickému písaniu, školí propagandistov a je priznane stranícka. S hrôzou som zistil, že hlavné predmety, ktoré sa tam učili, neboli písanie, štylistika, história literatúry, ale marxizmus-leninizmus, dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, politická ekonómia a vedecký komunizmus.

To ste zistili až v škole?

Normalizácia sa iba začínala a v škole stále pôsobilo veľa slušných ľudí. Až postupne ich začali nútiť ku kompromisom alebo priamo vymieňať. Keď prišli, aby som vstúpil do SZM, a ja som odmietol ako jediný na celej fakulte, bolo len otázkou času, kedy ma vylúčia.

Bola za tým nepríjemná skúsenosť s ŠtB. O čo presne šlo?

Túžil som vycestovať do Ameriky, najmä preto, aby som sám sebe dokázal, že nie som väzňom komunistického systému. Na výjazdnú doložku som však potreboval pečiatku SZM a tú mi fakultný výbor odmietol dať. Tak som ju sfalšoval, použil som pečiatku svojho deda – entomológa s motívom včely.

Na polícii to uznali, včela-nevčela, hlavne, že videli okrúhlu pečiatku. Keď sa na to potom prišlo, vyšetrovali ma vo väzbe a mojím lacným trikom ponížené SZM bolo z toho na infarkt. Zo školy som, samozrejme, letel.

Podľa toho, čo vravíte, ste to veľmi neľutovali.

Vôbec som to neľutoval. Samozrejme, znamenalo to vo svojich 21 rokoch rezignovať na takzvanú kariéru normálneho člena spoločnosti. Predo mnou boli iba robotnícke, manuálne zamestnania – umývač riadu, plavčík, skladník.

Namiesto toho, aby som pokračoval v stopách pradeda s Nobelovou cenou, som kdesi s vozíkom presúval balíky. Ale dobrovoľne. Radšej som pracoval manuálne, než aby som s komunistami spieval ich pesničku.

Prvé chvíle revolúcie

Z niekoho iného by skúsenosti tohto typu urobili antikomunistu-radikála, no vy ste sa v revolúcii prejavili inak. Vami založená iniciatíva MOST mala preklenúť protiklady a volala po dialógu s totalitnou mocou.

Môj názor na jednej strane je radikálne antikomunistický. Na druhej strane, ak sa mení režim, dá sa meniť rôznymi spôsobmi. Buď násilnou revolúciou, alebo mäkšími, politickými cestami. A ja sa revolúcií obávam.

Prečo?

História učí, že opraty nie vždy prevezmú ľudia, ktorých by ste zvlášť uznávali. Ktosi v dave ukáže prstom, vykríkne – Nemec, Maďar, komunista! – a už sa ide vešať na pouličné lampy.

To hrozilo?

Nebolo to vylúčené. Komunisti narobili veľa zla a mnoho ľudí malo motív na pomstu. Súčasne bolo možné, že by sa režim bránil silou a možno by na ulici umierali ľudia.

Naša myšlienka v iniciatíve Most, ktorú sme založili s Michaelom Kocábom, preto bola, že si treba sadnúť k stolu a ak je to možné, radšej rokovať, ako dopustiť krviprelievanie.

Mnohí v tom videli naivitu.

Keď sme ešte pred novembrom s Michaelom chodili za ľuďmi, čo by sa na dialógu mohli zúčastniť – predseda Prognostického ústavu, predseda SZM, predseda vlády, ale i Václav Havel – všetci sa len usmievali.

Vraveli: chlapci, takto sa politika nerobí. Ale potom prišiel 17. november a druhý deň sme boli na návšteve doma u predsedu vlády. Bolo vidno, že je tu potreba stola, za ktorý si aktéri sadnú a budú spolu vyjednávať.

O čom ste vtedy snívali? Predpokladám, že podnikanie to nebolo.

Že budete cestovať za hranice bez nutnosti falšovať pečiatky, že s dobrým nápadom založíte vlastnú firmu a podobne. A osobne? Hlavne som túžil po knihách, nedostupných v krajine mimo svetového myšlienkového kvasu. Sníval som o tom, že ich všetky prečítam, nie že budem podnikať.

foto2.jpg

Revolučné chvíle 28. novembra 1989. Delegácia Občianskeho fóra rokuje s predsedom vlády ČSSR Ladislavom Adamcom o požiadavkách verejnosti. M. H. za vrchom stola vzadu s Michaelom Kocábom, v popredí Václav Havel. Foto - ČTK

Amerika ma presvedčila

Ako sa skladník za železnou oponou vypracuje na angličtinára a autora článkov v zahraničnej tlači?

Po anglicky som sa naučil sám, potom, čo ma vyhodili zo školy. A v obálke ako neznámy Čech som začal posielať články do zahraničných redakcií. Tam ich napodiv ocenili s tým, že moja angličtina nie je dokonalá, ale pomôžu mi s opravami. Rýchlo som sa učil a o päť rokov mi už články brali bez úprav.

Tiež som si písal s jedným anglickým spisovateľom, ktorý pristúpil na návrh, aby sme spolu napísali dejiny dostihov vo východnej Európe – poštou sme si vymieňali stránky, ktoré mi opravoval. Žiaľ, kniha nikdy nevyšla, lebo vydavateľ skrachoval a päťstostranový strojopis sa mi stratil kdesi pri sťahovaní. Dodnes ma to mrzí, na druhej strane, pre mňa to bola skvelá lekcia písania.

Vtedy som mal pocit, že predsa len nad režimom víťazím, keď ako obyčajný vozič balíkov píšem do zahraničných časopisov a pripravujem knihu s anglickým spisovateľom. O päť rokov neskôr som dokonca dostal novinársku cenu v Spojených štátoch a získal som tam štipendium.

Mohli ste tam vycestovať po problémoch s ŠtB?

Zrejme mali predstavu, že sa ma – v tom čase člena Družstva invalidov – pohodlne zbavia. Ale ja som chcel študovať, nie emigrovať. Ten rok na škole v Minnesote by bol sám námetom na rozsiahly rozhovor.

Skúste aspoň stručne.

Štúdium spočívalo v tom, že nám, mladým žurnalistom z celého sveta, Američania predstavili Spojené štáty zo všetkých strán. Takto sme navštívili indiánsku rezerváciu, väznicu, hadrónový urýchľovač, boli sme na lietadlovej lodi, v Pentagone, dokonca v centrále CIA, jazdil som s policajnou hliadkou v noci po Chicagu. Také veci väčšina domácich nevidí za celý svoj život.

Najviac nás však šokovala obrovská veľkorysosť Američanov v tom, že okrem pekných vecí neváhali ukazovať bordel, to, čo u nich nefunguje. To ma presvedčilo a odvtedy mám túto krajinu rád. Amerika je taká sebavedomá, že odhalí aj to, čo by menej sebavedomé štáty pred cudzincom zatajili.

Ako stávkovať a neprísť o všetko

Doma, ešte za socializmu, ste začali so stávkovaním. Čím vám pripadali zaujímavé dostihy?

foto4.jpgStávka je ako súboj vo vymyslenom prostredí, jej situácia je modelová a formalizovaná. Mne sa najviac páčilo, že výsledky sú preukázateľné. Kým okolitý svet bol plný klamstva a pokrytectva, pravda v športe šla preukázať.

Keď hrajú Federer s Nadalom tenis, jeden z nich zvíťazí, iná možnosť nie je. Vy máte názor, na ktorý stavíte peniaze a výsledkom je odmena alebo finančný trest za tento názor. Ale zastávali ste ho!

V marazme socializmu naokolo bolo príjemné siahnuť si na tvrdý

Foto - Peter Procházka

fakt, nevidieť ako sa rovnaké udalosti vykladajú inak. Druhá dobrá vec na stávkovaní bola etika.

Etika v prostredí vekslákov a gamblerov?

Len vo filme je hazard prostredím podvodu, v mojej skúsenosti to bolo najčestnejšie prostredie, aké som kedy zažil. Vy si dohodnete tipy, kurzy, výšku sumy – a spätne už nič z toho nemôžete meniť. Nemôžete sa vykrútiť zo stávky, ktorú ste prehrali.

Napriek tomu, že o dohode nebol žiaden dôkaz?

Dôkaz síce nebol, ale bola dôvera a bez vzájomnej dôvery padá spoločná možnosť uzatvárať ďalšie stávky, čím sa končí celá hra. To si však nikto z hráčov neželal a radšej dohodu dodržal.

Práve to ma fascinovalo najviac, že stačí slovo – nie je práve slovo tým, na čom by mala stáť dohoda aj v normálnom živote a pritom často nestačí?

Za socializmu ste takto zarobili slušné peniaze. To asi neboli oficiálne príjmy.

Veľa som zarobil, ale často prerobil. Výsledok mohol byť mierne plus, keďže som bol usilovnejší a bystrejší ako väčšina stávkarov. Ale nebol som taký bystrý, aby som víťazil stále.

Boli chvíle, keď som si mohol kúpiť auto, ale inokedy som prišiel domov, manželka položila otázku, čo budeme večerať, a ja som hľadal v špajze prázdne fľašky od sirupu, aby sme si mohli kúpiť štvrtku chleba a tavený syr. Vždy som však svoje dlhy uznal a zaplatil. Bola to skvelá životná skúsenosť.

Hazard nemá dobrú povesť. V čom môže byť spoločensky prínosný?

V ničom. Hazard, o ktorom hovoríte, pre mňa predstavujú herné automaty či kasína, teda odsúdeniahodné inštitúcie skonštruované tak, aby svojmu prevádzkovateľovi poskytovali matematickú výhodu nad klientom. Klienti, čo na to pristupujú, sú obyčajní hlupáci.

Lenže kurzové stávkovanie je niečo iné ako automaty a kasíno. Tu už zastávate názor.

Pri rulete gambler zastáva názor, že najbližšie padne červená. V čom je rozdiel?

Stávkovanie na šport nie je také impulzívne. Nestojí na tom, že sedíte a hádžete každých dvadsať sekúnd do stroja peniaze. Zápasy sa hrajú s časovým odstupom a dávajú šancu tip si dobre rozmyslieť. Pokojne stavíte pár stoviek korún a to predsa nie je iné ako vstupné do kina.

foto6.jpg

S Michaelom Kocábom (vľavo) ho spája popmusic, s jockeyom Josefom Váňom vášeň pre dostihový šport. Stretli sa toto leto na filmovom festivale v Karlových Varoch pri premiére videoklipu k piesni V nedohledné dálce cíl (hudba Lucia Šoralová)

Čomu veriť v tipovaní? Expertom?

Vopred nedôverujem človeku, ktorý sa prezentuje ako expert. Prečo nestávkuje, prečo sa sám nestane multimilionárom? Načo mi chce radiť?

Takže treba veriť sebe?

Nájdete oblasť, v ktorej sa vy sami stanete expertom. Ale nie hocijakú. Určite by som sa vyhol športom ako futbal a hokej, kde sú informácie každému ľahko dostupné.

Hľadal by som niečo trošku bizarné, povedzme, skoky na lyžiach alebo biatlon. Vypisovať kurzy na okrajové športy je problém pre samotných bookmakerov, ktorí ich pri ostatných disciplínach nestíhajú sledovať. A to je šanca pre vás, že si to dokážete naštudovať lepšie ako oni.

Ako by to vyzeralo?

Venujte sa len jedinej oblasti a zostavujte vlastné kurzy. Zaujímavé je to vtedy, ak sa rozchádzajú s tými oficiálnymi. Hádate 1,3 a bookmaker píše 1,7? Jasná tutovka. Naopak, ak sa s bookmakerom zhodujete na čísle 1,7, nie je prečo stávkovať, nemáte nijakú výhodu.

Toto dobre ilustruje príklad s mincou. Matematicky vyjadrená šanca, že na hodenej minci padne panna, je 2 ku 1. No ako hráč tvrdím, že by som si nikdy nestavil na kurz panna – orol dva ku jednej. Ten kurz je predsa správny, nemám teda prevahu, je to čistý hazard.

Iné je to s kurzom 2,1 panna a 0,9 orol, v tomto prípade vždy stavím na pannu, je to totiž výhodné. Ak to celé zhrniem, tak radím každému, kto sa chce zaoberať kurzovým stávkovaním, nech si všíma matematiku. Stávkujte len na to, čo je výhodnejšie, ako to má byť, nie naopak.

Vy by ste si v roku 1988 stavili na to, čo vypuklo o rok?

S takýmto scenárom nedokázali prísť ani profesionálni politológovia. Život nás vždy prekvapuje viac, než si dokážeme predstaviť a kalkulovať. Modelové laboratórne situácie typu panna – orol predsa v živote nenastávajú.

foto5.jpg

Hudba, ktorá je o niečom

Skončili sme pri stávkarovi, ktorý píše články do cudziny. Ako ste sa dostali k popmusic?

Pesničky boli pre režim menej dôležité, na rozdiel od rozhlasu či novín neboli zaťažené takým silným zákazom činnosti. A na rozdiel od novín im ľudia verili.

V osemdesiatych rokoch už okolo nás vznikali veci so skutočnou poetikou, ktoré neboli zaťažené cenzúrou – Jarek Nohavica, zvonku chodili nahrávky Karla Kryla. Pesnička má obrovský vplyv, omnoho väčší ako noviny. A ja som si uvedomil, že moje texty nemusia nutne končiť v novinách.

Ako ste sa dali dohromady s Petrom Hapkom?

Poznal som ho ako výborného skladateľa šansónov a filmovej hudby. Jedného dňa som zazvonil pri jeho dverách a hovorím: pán Hapka, nesiem zopár textov. A on sa na to pozrel.

Prečo práve šansón?

Pretože šansón bol vtedy vrcholným predstaviteľom takzvanej „piesne o niečom“ a jediným predstaviteľom šansónu u nás bola Hana Hegerová. Predstava, že príde neznámy člen Družstva invalidov s nápadom na album pre Hegerovú, zaváňal obrovskou drzosťou, ale skúsil som to a vyšlo to.

Čo je najväčším ocenením pre textára? Keď pesnička zľudovie?

Pre tvorcu je dôležité, aby dielo žilo. Aby žilo dlho a aby sa s ním chceli zoznamovať ľudia ďalších generácií a vykladať ho po svojom, hoci aj proti zámeru autora. Potom vlastne nie je také dôležité, kto ho zložil.

Akurát, že autorovi prichádzajú tantiémy.

Tantiémy sú príjemné, ale o sedemdesiat rokov nebudú a pesnička stále môže žiť.

Sledujete návštevnosť pesničiek na YouTube?

Je to dobrý barometer toho, či pesnička žije. Napríklad pieseň ‚Zpívám si zpívám‘ naspievanú Petrom Hapkom a Luciou Bílou v roku 1996 dodnes ľudia sami vyhľadávajú, na YouTube má rôznych podobách tri milióny návštev. To už je číslo, ktoré ťažko spochybníte.

O čom je pesnička ‚Srdce jako kníže Rohan‘?

Používa výrazy z hráčskeho argotu, ktorému málokto rozumie. Chcel som si urobiť pesničku o sebe, o svojej skúsenosti a samého ma prekvapilo, aký mala úspech. Možno je za tým práve tá tajuplnosť, ktorá sa dopĺňa s krčmovou ale výbornou hudbou Ivana Táslera.

foto7.jpg

S druhou manželkou, scénografkou Michaelou Hořejší sa zoznámil počas prípravy muzikálu KudyKam. Spolu majú dcéru Júliu (2)

O čom píše podnikateľ?

V romantickej predstave je textár umazaný životom, čo mu dáva schopnosť porozumieť obyčajným ľuďom, pre ktorých píše pesničky. Umývač riadu do tej predstavy pasuje, ale čo ak je textárom úspešný podnikateľ – milionár?

Vôbec netuším, kde sa vzala bláznivá predstava, že umelec musí byť chudák, ktorý kdesi v špinavom suteréne chrchle zvyšky pľúc a jedine tak to má byť.

Bob Dylan, Leonard Cohen, Sting či Paul Simon sú všetci multimilionári a prekáža to nejako ich tvorbe? Podstatná je túžba a schopnosť čosi vypovedať, nie peniaze, ktoré máte na účte.

Otázka skôr bola, či milióny na konte nevzďaľujú textára poslucháčovi a jeho každodennému životu.

Aj veľké podnikanie znamená, že musíte vždy vnímať ľudí. Tých najobyčajnejších ľudí, ktorí žijú od výplaty k výplate. Pretože oni sú tým, komu ponúkate službu, ktorá ich má zaujať. Pýtate sa – bude to pre neho zaujímavé, bude si to môcť dovoliť?

Vlastne stále myslíte na nich, na normálneho úradníka, pekára, čo príde z práce, má len nejaké peniaze a len obmedzenú časovú kapacitu, aby sa niečomu venoval. Vy sa musíte pokúsiť o to, aby sa venoval tomu, čomu sa venujete vy, či je to umelecké dielo, alebo iný produkt.

Inými slovami, pesnička ako produkt?

Len vravím, že nesmiete stratiť kontakt s každodenným svetom obyčajných ľudí. Keď prestanete sám byť obyčajný človek, tak sa úplne zbláznite a nič nedokážete.

Ako vyzerá bežný deň obyčajného milionára?

V porovnaní s časmi, keď sme boli nútení vracať zálohované fľašky od jogurtu, sa môj život zmenil veľmi málo. Zmenil sa hlavne v tom, že veci, ktoré som predtým musel robiť sám – a robil som ich nešikovne – už teraz nerobím.

Nemusím vešať záclony, miešať maltu ani jazdiť s autom do servisu. Všetko robia radšej ľudia, ktorí to, na rozdiel odo mňa, vedia, ja im za to platím a oni si radi zarobia. Mne sa tým otvára možnosť viac si čítať, premýšľať, rozprávať sa s obyčajnými ľuďmi. Nemusím pracovať v tom, v čom nie som dobrý.

Peniaze prinášajú možnosti, ako meniť spoločnosť a svet. Cítite väčšiu zodpovednosť za to, ako to tu funguje?

Skôr cítim empatiu. Problém úspechu totiž je, že vám nestačí erudícia, úsilie, práca ani bolesť, ak sa práca nedarí. Musíte mať šťastie, musíte stretnúť správnych ľudí v správnej chvíli, musí sa niečo zaujímavé stať. A to sa iným ľuďom, čo pracovali práve toľko ako vy, často nestane. Nemali šťastie.

A potom sú ľudia, ktorí mali smolu. Tí sa našli v zlej chvíli na zlom mieste, napríklad zrazilo ich auto a teraz sa ocitli nezavinene na vozíku. Tu cítim, že by šťastní ľudia tým nešťastným mali čosi kompenzovať.

Nie je to povinnosť zákona, ale srdca. Dosť som sa vo Fortune snažil a dodnes sú ľudia, ktorých tajne podporujem, lebo sa ocitli nezavinene v zlej situácii. Opakujem nezavinene.

foto1.jpg

S Miroslavom Žbirkom – dvaja čerství šesťdesiatnici

Slováci spievajú česky lepšie ako Česi

Sledujete slovenskú popmusic?

Nesledujem ani tú českú.

Kto vám potom dohadzuje Richarda Müllera, Janu Kirschner či Szidi Tobias?

Občas chcem omladiť tím a vždy, keď sa rozhliadnem po interpretoch, pozerám sa na Slovensko. Nechcem nasilu udržiavať akési československé bratstvo, to, o čo ide, je, že tí ľudia sú dobrí a na Slovensku ich je hromada.

A nemusia byť známi. Katka Koščová síce vyhrala SuperStar, ale ide neľahkou cestou, venuje sa ľudovým pesničkám, zhudobnenej poézii, a to sa mi páči. Toto dievča je presne to, čo hľadám. Citlivá, skromná, talentovaná, skutočná dáma. Jana Kirchner je už medzinárodná trieda, podobne ako futbalisti, čo hrávajú v popredných európskych tímoch. Senzačná je Katka Knechtová, mám rád Mariána Čekovského, Andreja Šebana, Ivana Táslera, Richarda Müllera, Zuzanu Homolovú.

Neviem, čím to je, ale mám skúsenosť, že slovenskí speváci spievajú po česky lepšie ako Česi.

Ešte naspäť k revolúcii. Čo vám z tej naivity zostalo?

Keď prídete do Ameriky, máte pocit, že tí ľudia sú strašne naivní. Chodia do kostola, na bankovky píšu „verím v Boha“, veria, že hendikepovaní ľudia môžu dokázať veľké veci. Lenže práve USA sú svetová mocnosť, centrum vzdelanosti a invencie, hýbateľ momentov, ktoré inšpirujú celý svet.

Za tým všetkým sú naivní ľudia, nie tí maloverní, ktorých sme si nesprávne zvykli volať ´chytrými´. Len naivní ľudia môžu niečo dokázať a navzdory všetkým empirickým údajom uveriť v sen.

Česi svoj sen nemajú a to je problém. Slováci aspoň uverili, že sa treba prezentovať v európskej rodine. Tiež naivné, nie? Päť miliónov ľudí bez mora? A predsa sa stalo.

Váš sen je aký?

Moje sny sa dávno naplnili a bláznivo preplnili. Ja som iba rád, že sa to stalo.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  2. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  5. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  9. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  1. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  5. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  6. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  8. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  9. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  10. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 732
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 771
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 197
  4. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 300
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 092
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 048
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 525
  8. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 525
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 076
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 671

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Miliónové dotácie od Plavčana dostali aj pochybné firmy

Niektoré firmy, ktoré podporilo ministerstvo školstva, aby sa venovali vývoju a inováciám, nemajú s výskumom žiadne skúsenosti.

SVET

Poľsko zažíva nežnú revolúciu. Vracia sa pred rok '89?

Vládna presila najnovšie ovládne aj súdy. Únia je takmer bezmocná.

KOMENTÁRE

Minister Plavčan už dávno nemal existovať

Na znôšku legislatívnych náhod sa už nemôže pozerať ani koalícia.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.