KNIHA TÝŽDŇA / ZÁKLADNÍ ZÁKONY LIDSKÉ BLBOSTI
Taliansky historik sa preslávil esejou, predstavujúcou hlupákov ako neobyčajne účinnú silu, ktorá vo svete síce pôsobí neorganizovane, ale o to efektívnejšie
„Ach, aká to hlúpa, hlúpa žena,“ povedal pokojne britský premiér Harold Wilson, keď ho na ulici akási ženská fyzicky napadla. Jemným pohybom ruky upokojil ochranku aj okolitý ľud. Vypleštila som oči a zmeškala do školy. Konštatovanie prosté, odsudok impresívny. Reakcia Harolda Wilsona sa mi vybavila, keď jeden z našich premiérov, variácia onej ženy z londýnskej ulice, napadol novinára. Vlastne prichádza mi na um často, nielen v politike. Lenže ak má byť človek naozaj intelektuálne ako-tak zdatný, skôr než čosi vysloví alebo vykoná, dobré hádam aj pre zemeguľu je, ak prejde sitom sebareflexie. A to sitom aspoň s hodnotou 6 % a intervalom od w+X do w+Z, novšie normy sú prísnejšie.
Čo ak nemám argumenty, čo ak sa neviem vyjadriť?
Mimochodom, poznávanie seba aj druhých ma priviedlo k zaujímavému úkazu: nadávky ako „ty k......, ty k......., ty p........, ty h.......“ nikoho neurazia tak, ako keď sa človek opýta „Nie ste náhodou hlúpy?“ a netreba ani tvrdiť „Myslím, že ste hlúpy“ „Ste hlúpy.“ Dobre, aby sa ženy neurazili : „Ste hlúpa.“ Napočudovanie „hlupaňa“ je znášaná lepšie.
Husté sito sebareflexie ma však neustále obmedzovalo slobodne a radostne si myslieť o niekom, že je hlúpy. V prvom pláne to človeku uľahčuje život, ale v druhom, sebareflektívnom pláne si kladie otázku: čo ak si len nerozumieme? Čo ak nemám argumenty? Čo ak sa neviem vyjadriť? Čo ak som vlastne hlúpa ja? Napriek werichovským bonmotom, antickým epigramom a psychologickým kategóriám sa človek motá vo víchroch hlúposti, ale čo je v oku uragánu, nevie. Trápi sa, trpí, krúti sa, bojuje... s čím vlastne?
Jasne, že nikto sa za hlupáka nepovažuje
„Heuréka! – našiel som,“ zvolal Archimedes pri objave zákona o rovnováhe kvapalín. „Heuréka, paráda!“ – rozosmiala som sa ja, keď esej talianskeho historika Carla Maria Cipollu Základní zákony lidské blbosti (Argo, 2012) prestrihla ostnaté drôty mojej nevedomosti. Ocitla som sa v slobode a radosti z poznania. Usmievala som sa ako ľoľo, povedali by na Horehrone. Keď sa ma ľudia pýtali na dôvody, zacitovala som z knižky. Úsmevy sa šírili rýchlejšie ako kvapôčková infekcia. Jasne, že nikto sa za hlupáka nepovažoval. Hlupák nevie, že je hlupák, preto je hlupák. (Škoda, že „blb“ je taký okatý čechizmus, zvukomalebne znie lepšie.)
Autor vzrušujúcich Hospodárskych dejín predindustriálnej Európy v eseji vysvetľuje, že „hlúpy človek je ten, ktorý spôsobí škodu inému človeku alebo skupine ľudí bez toho, aby zároveň dosiahol akýkoľvek zisk pre seba alebo dokonca utrpí stratu“. Trebárs politik, ktorý sa nám zdá, že koná hlúpo, je lupičom a čašník, ktorý sa javí ako lupič, je vlastne hlupák, lebo nás v dôsledku svojho lúpenia stratil.
Pravda je koniec koncov vždy prostá
Všetkých päť základných zákonov o ľudskej hlúposti vyzerá na pohľad jednoducho, aj autor upozorňuje, že možno priam banálne a napriek tomu, ako to býva s pravdou, lebo tá je koniec koncov vždy prostá, žasneme, že:
„Počet hlupákov nemôže byť nekonečný, lebo počet žijúcich osôb je konečný.
Každý z nás vždy a nevyhnutne podceňuje počet aktuálne disponibilných hlupákov.
Ľudia, ktorých sme v minulosti považovali za rozumných a chytrých, sa znenazdajky a nad všetku pochybnosť prejavia ako hlúpi. (Hneď mi ich zišla na um celá kopa.J)
Deň čo deň nám v našej vlastnej činnosti s neúnavnou jednotvárnosťou všemožne bránia a prekážajú ľudia nevyliečiteľne hlúpi, ktorí sa celkom nečakane objavujú na tých najmenej vhodných miestach v tých najmenej vhodných chvíľach. (Hneď mi ich napadla celá kopa.J)
Pravdepodobnosť, že určitá osoba je hlúpa, nijako nezávisí od žiadnej inej vlastnosti tejto osoby. (Hneď mi ich napadla celá kopa.J)
Ľudia, ktorí nie sú hlúpi, vždy podceňujú škodlivý potenciál hlupákov.
Hlupák je najnebezpečnejší druh človeka na svete. Hlupák je horší než lupič.“
Na pláži si esej odo mňa požičal vážený pán profesor metrológie a zaliezol čítať pred slnkom do kríkov. Po celý čas sa z kríkov ozývalo potešené chichúňanie. Mimoriadne ocenenie získali od pána profesora záverečné grafy, kde môže človek zaznamenávať vlastné a cudzie konanie a tak si pomôcť „zvoliť racionálny postup voči hlupákom. Mňa rozosmialo aj rozosmutnilo, že (vysokýL) podiel hlupákov v akejkoľvek komunite od profesorského zboru v Cambridgei cez parlamenty po maurskú osadu je rovnaký.
Carlo Maria Cipolla
*narodil sa 15. augusta 1922 v talianskej Pavii
*po štúdiu ekonómie a histórie v Pavii, Paríži a Londýne začal v roku 1949 pôsobiť ako vysokoškolský učiteľ v Catanii
*neskôr pôsobil na školách Benátkach, Turíne, Pavii, Pise a Fiesole
*v roku 1953 odišiel do Spojených štátov amerických, kde vyučoval na University of California v Berkeley
*napísal viacero kníh predovšetkým z oblasti hospodárskych dejín, okrem iných Ekonomická história svetovej populácie, Gramotnosť a vývoj na Západe, Medzi dvoma kultúrami. Úvod do ekonomickej histórie
*za jeho kľúčovú prácu sú považované Hospodárske dejiny preindustriálnej Európy
*najviac ho však preslávil bestseller Základné zákony ľudskej hlúposti
*zomrel 5. septembra 2000 v Pavii