Článok pokračuje pod video reklamou
Ako tvorím / Spisovateľ Pavel Sibyla
Pred tromi rokmi vydal Pavel Sibyla dve knihy: zbierku poviedok Coffee stories a román Niečo o orchideách. Odvtedy sa s ním čitatelia môžu stretávať len na stránkach časopisu Trend. Autor hovorí, že ďalšia kniha bude, len vôbec netuší kedy.
„Keďže sa nesnažím živiť písaním kníh, čo sa s vypätím síl darí hádam dvom-trom ľuďom na Slovensku, novinárčina je pre mňa dobrá profesia,“ odpovedá Sibyla na otázku, či pre neho nie je jeho súčasná práca niečím horším. „Mám na to tri dôvody. Aj pri písaní do novín môžem uplatniť nejakú kreativitu. Novinárstvo mi tiež dáva úctu k faktom, čo beletristom niekedy chýba. Potretie ma to živí.“
Týždenný rytmus písania sa s prácou na knihách nedá porovnať. Coffee stories Pavel Sibyla písal dva a pol roka. Poviedky vznikali postupne a práca na nich bola pre neho oveľa jednoduchšia ako práca na románe. Kniha Niečo o orchideách síce vznikala len pol druha roka, ale nebola vraj výsledkom jedného geniálneho nápadu: „Mal som nejakú predstavu o začiatku a konci, ale jadro knihy sa ešte len muselo udiať.“
Ako? Autor i čitatelia postupne odkrývali minulosť postáv. Sibyla mal jednoduchú metódu, jednotlivé kapitoly – časť zo súčasnosti, časť z minulosti – si vytlačil na papiere a rozvešal na skrine, aby v nich mal lepší prehľad. Dával si pritom veľký pozor na niekoľko dôležitých vecí: na časovú následnosť deja, na psychológiu postáv („Tá istá postava by sa nemala správať inak v strede a inak na konci románu – to by potom nedávalo zmysel.“) a tiež na to, aby mu sedeli fakty. Fakty sú totiž podľa Sibylu jedným z poznávacích znakov dobrej literatúry.
Spisovateľ a novinár píše najradšej večer, cez deň sa vie, podľa vlastných slov, sústrediť na všetko, len nie na ťukanie do klávesnice. V tomto ohľade však bola lepšou práca v banke, z ktorej síce prichádzal fyzicky unavený, ale s hlavou nezaťaženou zbytočnými myšlienkami. Ako novinárovi sa mu ju vyprázdniť veľmi nedarí: „Premýšľam nad prácou. Napríklad, kým nenapíšem úvod, s ktorým nie som spokojný, nie som schopný v článku pokračovať. Tie štyri vety píšem niekedy aj hodinu.“
A nápady? Žiadna múza, ale beh: „Neviem, či sa pri ňom okysličuje mozog, alebo čo, ale funguje to stopercentne.“
