„Vymyslel som si mydlo, ktoré si pamätá tvar namydleného tela, jeho pamäť trvá, aj keď sa rozpustí a zmizne v kanalizácii. Mojím tajným želaním je, aby všetko, čo som napísal, malo túto záhadnú vlastnosť, aby malo v pamäti všetky myšlienky tých, čo čítali,“ končí Ivo Vodseďálek svoju knihu Felixír života.
Paradoxne sa tento spolupútnik Egona Bondyho a Jany Krejcarovej z prelomu 40. a 50. rokov vyhýbal zverejňovaniu svojho diela a knihy mu začali vychádzať až po páde komunizmu. Nielen preto, že bol v minulom režime nežiaducim autorom, on odmietal dokonca publikovať aj v samizdate, pričom v roku 1950 spolu s Bondym založili a viedli samizdatovú edíciu Půlnoc.
Až po revolúcii a vydaní jeho súborného päťzväzkového diela z rokov 1949 až 1989 sa Vodseďálek stal všeobecne známym autorom.
Vracia sa k prvým povojnovým rokom, zoznámeniu s Bondym a jeho osudovou ženou Janou Krejcarovou („Naučili sme sa navzájom bolestne zraňovať. Sedeli sme v trojici pri stole nahí a hrali sa na pravdu, otázky boli kruté a vždy pravdivo zodpovedané“), k vzniku „trápnej poézie“ či k priateľstvu s Bohumilom Hrabalom.
V textoch venovaných súčasnosti cítiť často rozčarovanie i obavy, vyjadrené neskrývaným sarkazmom. „Je to spolok politikov, ktorí si pri okázalých verejných modlitbách dávajú pod kolená vankúšiky, aby netrpeli ich nohy, unavené nekonečným chodením po golfových ihriskách.“
