Režisér Daniele Vicari zistil, ako ťažko ľudia prijímajú násilie, ak sa zdá neodôvodnené. Vo filme Diaz: Nezmývaj tú krv ukazuje mučiacich policajtov.
Sú ľudia, ktorí boli v Taliansku a jediné, čo tam stihli dobre spoznať, bola polícia. V júli 2001 prišli do Janova demonštrovať proti summitu G 8, a hoci boli v demokratickej krajine, ich protest policajti ukončili brutálnym zásahom. Stovky z nich do krvi zbili, desiatky mučili a traja skončili v kóme.
Preto aj film, ktorý tieto udalosti zrekonštruoval, je asi najbrutálnejším spomedzi všetkých, aké teraz možno vidieť. Ťažko by sa aj určila prístupnosť, pre koho je vhodný. Premiéru mal na festivale Berlinale, a kým sa dostal do kín k nám, producenti dosiahli, aby sa premietal aj v Európskom parlamente.
Nemal to byť horor s nakladačkou
Diaz: Nezmývaj tú krv je hraný film, nakrútený s neúprosnosťou dokumentu. Janovský summit bol ako vždy celkom veľkou mediálnou udalosťou, takže filmových záznamov o ňom bolo dosť. Režiséra Daniela Vicariho by najviac zaujímalo video zo školy Diaz, lebo tam demonstranti spali a tam ich noc po summite zmlátili. Jedno také aj bolo, ale polícia ho skonfiškovala a potom už nevydala.
Dostupné videá mu pomohli vytvoriť len atmosféru demonštrácie a čo sa stalo v Diaz, mu museli prerozprávať svedkovia. Teda obete, medzi nimi aj novinári. „Čo som počul a čítal, bolo horšie ako to, čo som ukázal vo filme. Viac ukázať nebolo možné, ak som teda nechcel nakrútiť horor s márovačkou,“ povedal Vicari v Berlíne.
Vicari tento film nakrútil z pohľadu viacerých ľudí. Do Janova prišli rôzne typy demonštrantov z rôznych krajín a medzi anarchistami boli aj radikálni, takí, čo prevracali, rozbíjali, zapaľovali autá, demolovali štvrte a vyrábali Molotovove kokteily. To potom umožnilo polícii manipulovať dôkazmi, nečakať na súdne príkazy a napadnúť demonštrantov, kým sa v škole Diaz chystali spať.
Ani policajti neboli jednotní – líšili sa vekom, skúsenosťami, opatrnosťou, presvedčením, odhodlaním. Ako celok sa však prejavili ako verejná inštitúcia, ktorá fyzicky aj morálne mučila Talianov aj obyvateľov cudzích krajín.
„Talianske zákony nepoznajú pojem mučenie, čo znamená, že mučenie nie je trestným činom,“ hovorí Vicari. „Preto mohla polícia konať bezhranične. Stalo sa to napriek tomu, že talianski spisovatelia začali medzi prvými mučenie odsudzovať.“
Možno si to aj vygoogliť
Vicari počul, ako jedno nemecké dievča povedalo, že sa do Talianska nikdy nevráti. Nakrútiť film Diaz bola preňho príležitosť zamyslieť sa nad ľudskými právami a demokraciou v Taliansku, aj v Európe. Polícia v Janove zasahovala dva mesiace pred 11. septembrom – a mučenie demonštrantov sa neskončilo v Diaz, pokračovalo v nemocnici a väznici Bolzaneto.
Podtitul filmu pochádza z odkazu, ktorý ktosi nechal na druhý deň v Diaz. Nezmytá krv mala poslúžiť ako dôkaz pre budúce súdne procesy. Z tristo zasahujúcich policajtov bolo dvadsaťdeväť obvinených zo zneužitia právomocí, ublíženia na zdraví a manipulovania dôkazov. Niektorých odvolali z funkcie, niektorých aj odsúdili. Vo Vicariho filme je len jeden, ktorý aspoň jednej demonštrantke stihol povedať „je mi to ľúto“.
„Výsledky súdneho procesu, výpovede aj presné mená, to všetko je už verejné a možno si to vygoogliť. A aj tak majú ľudia problém, keď si majú to isté násilie pozrieť vo filme,“ vravel Vicari, keď mu v Berline vyčítali, že priamo nepomenoval tých, čo za Diaz niesli zodpovednosť. „Ale už samotný spôsob mučenia veľa vypovedá aj o ideológii, kultúre a politickom kontexte, ktorý ho umožnil.“
