„Pravdepodobne sme jediné architektonické štúdio z celej expozície československého pavilónu,“ hovorí Vítek Šimek, ktorý spolu so Štepánom Řehořem tvoria skupinu H3T architekti. Má pravdu – spomedzi devätnástich združení, aktivít či umelcov, ktoré Ján Pernecký vybral pre projekt benátskeho bienále, sú naozaj jediní architekti.
Fenomén
Ich prístup k architektúre však nie je celkom štandardný – „venujeme sa všetkým podnetom, ktoré architektúra ponúka. Limity určuje naše svedomie. Občas jej význam dokonca parodujeme,“ hovorí Šimek. „Ide najmä o realizácie vo verejnom prostredí, ktoré sa snažia rozviazať nielen odbornú, ale aj verejnú debatu,“ dodáva.
Aj preto už zostrojili jednoduché bývanie pre bezdomovcov, keď sa ochladí, sklad ojazdených pneumatík či hojdačku, ktorú zavesili z Nuselského mosta známeho množstvom samovrážd, aby nahradila „pôžitok z voľného pádu“, keďže sa už z neho nemôže poriadne skákať.
Diváci bienále však uvidia od H3T architektov čosi iné – Vyhliadkové latríny pre každého. Architekti ich umiestnili na rôznych miestach Prahy, z ktorých bol dobrý výhľad na Pražský hrad. „Dokumentujeme reakcie spoločnosti, zaujíma nás konfrontácia ľudí s týmto, takmer prežitkom, avšak, v strednej Európe veľmi typickým fenoménom,“ vysvetľuje Šimek. Dôležitý je pre nich kontext – umiestnením latrín totiž často reagovali na lokálne problémy zvoleného miesta. To, že sa stali súčasťou projektu bienále, ich vraj núti viac premýšľať práve o tom, čo ich práca znamená pre širšie publikum.
Vyhliadková latrína pre každého.
Vypĺňajú medzery
Ďalším prizvaným členom bienále je Bunka . Stojí za ňou občianske združenie tab_lab a jeho iniciátor Daniel Dida. Priamo v Benátkach budú jej členovia stavať v uliciach mesta provizórne bunkre. „Nadväzujú kontakty s miestnymi obyvateľmi, aby mohli spoločne začať vytvárať improvizované architektúry, ktorých vznik aj zánik bude zdokumentovaný – výsledné fotografie si budú môcť prezerať návštevníci pavilónu prostredníctvom tabletu,“ vysvetľuje Dida.
Nápad s bunkrami vznikol vlani, keď sa v Nitre konala výstava Neviditeľné mestá kurátorky Lucie Mičíkovej. „Urobili sme workshop Bunkre v Bunke – nechali sme deti vystavať vlastné bunkre v nevyužívanom mestskom verejnom priestore,“ vysvetľuje Dida spôsob, akým objavujú urbánne, mentálne aj časové medzery miest.
Živej akcii v Benátkach, kde sa bienále začne už o pár dní, opäť prechádzal workshop. Zapojili rovnaké deti z Nitry – ich úlohou bolo tieto malé stavby, ktoré postavia z dostupných materiálov, trebárs z kartónov, navrhnúť a nakresliť, hoci Benátky nikdy nevideli. „Ich pohľad je neskreslený, nikdy to mesto nezažili, možno o ňom iba počuli, vytvorili si celkom vlastný pohľad,“ hovorí Dida.
Okrem bunkrov však diváci uvidia aj fragmenty fungovania Bunky, ktorá sa ako cudzorodá látka vo forme veľkého kontajnera pomaly presúva celým mestom. „Pohyb je pre ňu charakteristický – nielen fyzický, ale aj pohyb v zmýšľaní,“ hovorí Dida.
Z workshopu Bunkre v Bunke.
Bunka počas otvorenia.
