Viete, ktorú tému zobrazovali slovenskí výtvarníci najčastejšie? Slovenské národné povstanie. Z jeho odkazu čerpá až sedemtisíc diel.
V tvári nezlomený, ošľahaný, hoci už nie najmladší muž stojí rozkročený, oblečený do plášťa s kapucňou a oboma rukami drží samopal. Svojho partizána chcel po roku 1944 maľovať každý.
Výsledkom bolo takmer sedemtisíc diel, SNP sa tak stalo najčastejšie zobrazovanou témou v dejinách slovenského výtvarného umenia, ba dostalo sa aj na prvé povojnové československé známky.
„Povstanie bolo vzrušujúcou a romantickou témou. Dnes si to asi nevieme celkom predstaviť, pretože jeho popularita sa časom znižovala predovšetkým nadprodukciou sprievodných akcií, ktoré odkaz Povstania utopili v záplave slov, prejavov, kytíc, pomníkov a prehliadok,“ hovorí Alexandra Kusá, riaditeľka Slovenskej národnej galérie a zároveň kurátorka výstavy Prerušená pieseň, kde si mnohé z týchto obrazov môžete pozrieť do konca októbra.
Ladislav Guderna: Lúčenie (1954)
Príbehy zo života
V 40. rokoch sa téme SNP venovali Cyprián Majerník, Ján Želibský, Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ, Gyula Lörincz a ďalší. Za jej popularitou nebola iba politika či vnútený patriotizmus, ale aj spontánne zaujatie výtvarníkov.
Mnohí v Povstaní stratili svojich blízkych, ba aj vlastné životy. Napríklad partizán, ktorého Ladislav Guderna opakovane maľoval, je portrétom jeho brata, ktorý v boji padol. Brata stratil aj Gejza Štefunka, v Povstaní zahynuli maliari J. Novák, Ľudovít Varga a Arnold Peter Weiss-Kubínčan.
Svoju úlohu zohrala aj estetická príťažlivosť témy. „Romantickí hrdinovia pôsobili na pozadí slovenských hôr mimoriadne fotogenicky,“ vysvetľuje Kusá. Najviac však umelcov motivovali osobné zážitky, veď mnohí sa do Povstania aktívne zapojili. Podľa maliara a publicistu Štefana Bednára sa v ňom angažovala až tretina výtvarníkov, presne tridsaťdva maliarov, sochárov a grafikov, čo nebolo celkom zanedbateľné. Istá skupina výtvarníkov dokonca vyrábala aj povstalecké letáky, plagáty, dokonca aj falošné pasy či peniaze.
Július Balogh - Nástup do SNP (1952)
Dobrí a zlí
Podoba prvých ´partizánskych´ obrazov odkazovala na moderné umenie. Pre ne bola charakteristická skôr tragika a pochmúrnosť v zobrazených námetoch aj vo farbách. „Tento pesimizmus a istá baladickosť prešli aj do filmov či literatúry,“ mieni Kusá.
Konvenciou bolo zobrazovať kladných hrdinov – partizánov, ruských vojakov, veliteľov ako zemitých, rozložitých chlapov so srdnatým alebo dobrosrdečným výrazom v tvári a s rozstrapatenými vlasmi. Naopak, nepriatelia – Nemci, kolaboranti, buržuji boli až dekadentne prepiati, štíhli a aristokratickí, s ulízaným účesom, občas s okuliarmi.
Ctibor Belan - Posledná zima (1955)
Samostatnú líniu predstavovali portréty partizánskych veliteľov. „Keďže mnohí z nich už neboli medzi živými, predlohou pre obrazy sa stali dobové fotografie. Práve absencia modelu a veľakrát aj krátkosť času mali za následok ich nízku kvalitu. Slovenskí maliari nevedeli zobraziť tú rozjasanú vľúdnosť, oslobodenecké nadšenie, ktoré tak jednoznačne bodovalo a bolo odpozerané zo sovietskych malieb,“ opisuje kurátorka.
Vincent Hložník - Štúdia k cyklu Partizáni II
Samopal namiesto valašky
Ak by sme samopal v rukách partizána nahradili valaškou, zistili by sme, že povstalecká ikonografia nadväzuje na inú, typicky slovenskú schému spojenú so zbojníckou tematikou. „Napokon životný štýl i hrdinstvo hôrnych chlapcov boli analogické životu a hrdinstvu partizánov. Symbol partizánskych ohňov čiže akejsi zbojníckej vatry prešiel aj do heraldickej symboliky, keď v štátnom znaku Československa nahradil slovenský dvojkríž v hrudi leva,“ upozorňuje Kusá.
Súčasťou poetiky týchto diel bola aj takzvaná povstalecká krajina. „Zasnežený výsek krajiny bol často preťatý malebnou krivkou husích pochodov partizánov, opisuje Kusá.
Martin Benka kreslil na pozadí kriviek slovenskej krajiny hlavne sošné figúry. Vidíme to napríklad v obraze Cez bôle a žiale ku slobode (1946). Výnimočný jeho obraz Kozácke hliadky pod Sitnom (1946), na ktorom cvála eskadróna krajinou. „Tento výjav namaľoval na základe osobného zážitku, nebola to ani alegória ani heroizácia, iba záznam situácie, ktorá na Benku silne zapôsobila,“ hovorí Kusá.
Martin Benka - Cez bôle a žiale k slobode (1946)
Socialistický realizmus
S nástupom socialistického realizmu sa SNP stalo oficiálnou témou, ba priam kolektívnou úlohou výtvarníkov. Diela z prvých povojnových rokov sa síce ešte vystavovali a publikovali, ale už sa im vyčítala pochmúrnosť. Odkaz Povstania mal dostať radostnú podobu. Postupné zmeny vrcholia súťažou k desiatemu výročiu Povstania v roku 1954. Na výstavu, ktorá ju sprevádzala, sa dostali staré aj nové diela.
„Niektoré tému zobrazovali v duchu socialistického realizmu, iné zotrvávali na starých princípoch zobrazovania,“ hodnotí Kusá. „Rovnako obstáli tí, čo vykročili na ´správnu´ cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela ničím nevyčnievajúce, čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a akomsi strachu z niečoho výraznejšieho,“ pokračuje. Ceny dostali Mudroch, Medvecká, Kudláč, Szalay, Vestenický, Balogh, Guderna, Nemčík, Doboš, Fulla, Fedora, Želibský, Fabíni.
Vladimír Vestenický - Hory sa pohli (1956)
Kvalita verzus gýč
Ani skupina diel vytvorených v duchu estetiky socialistického realizmu však nemá jednotnú kvalitu. „Sú medzi nimi gýče, ale aj kvalitné, i keď možno konvenčné diela,“ hodnotí Kusá. K šťastným príkladom patria obdivované obrazy od Ctibora Belana Prechod partizánov cez Čierny Váh (1950) a Posledná zima. (1955).
Sú dôstojné a reprezentatívne, presne také, aké mali diela novej spoločnosti byť, aj im však kritika vytýkala „istú pochmúrnosť a tragiku“. Podobné, aj keď Belanovu úroveň nedosahovali, boli obrazy obľúbenej Márie Medveckej V predvečer Povstania (1954), Najmladší zo zemľanky (1954) alebo Návrat z hôr (1954). Naopak, Baloghovo Vyhlásenie SNP (1954), Djuračkovo Rozdeľovanie zbraní do Povstania (1950) sú šedivými strnulými príkladmi snaživého socrealizmu sovietskeho typu.
Za výnimočné sa považuje dielo Jána Mudrocha. Tému SNP obohatil o typ ženy-bojovníčky. „V jeho obrazoch nevystupovala žena iba ako partizánska matka, ale ako aktívna mobilizátorka, žena, ktorá vedie k víťazstvu. Podľa kunsthistorikov Mudroch akoby nadviazal na nadčasovú benkovskú tradíciu alegórií.
Veľmi obľúbená bola predovšetkým Mudrochova Partizánka na stráži pod Rozsutcom (1954). Na tomto obraze je zopakovaná ústredná postava z obrazu Mor ho!. Napriek tomu, že drží v ruke pušku, je to stále predovšetkým žena, ktorá maliara zaujíma. Jeho Žena v červenom (Kytica vďaky) (1955) dodnes zostáva jedným z najkrajších spodobení ženy v dejinách slovenského umenia.
