Morgan Freeman a Ben Affleck. FOTO – ČTK
V Hollywoode dnes už takmer nikto nenakrúca len jeden film. Musí to byť séria či prinajmenšom trilógia. Náklady na výrobu a marketing stále stúpajú, a tak sa zdá dôležité skúmať novú látku hlavne podľa toho, aký má nadlžovací potenciál. Herci väčšinou automaticky podpisujú hneď aj dohody o budúcich dohodách.
Je čudné, že uprostred tohto trendu Paramountu sa ešte stále nedarí etablovať vo vedomí divákov Jacka Ryana, agenta CIA, superhrdinu z románov bestsellerového autora Toma Clancyho ako dlhodobo živú postavu. Zlý marketing? Alebo zlý casting? Film Najväčšia hrozba je už v poradí štvrtý – v predchádzajúcich dieloch vystupoval ako Jack Ryan najskôr Alec Baldwin, potom ho vystriedal Harrison Ford a tentoraz ním je Ben Affleck.
Výraznejšiemu hercovi by hádam prešlo, že Jack Ryan naraz tak prudko omladol a je opäť slobodný, že jeho kariéra agenta sa ešte len začína, aj keď je to trochu zvláštne, lebo jeho príbeh, ktorý sa má odohrávať v týchto dňoch, by sa oveľa presvedčivejšie mohol udiať pred dvadsiatimi rokmi – teda kdesi pred minulými epizódami.
Najväčšia hrozba rekapituluje tuctový scenár každej tretej bondovky, ktorá sa hrá na to, že stále ešte máme studenú vojnu. Tajná neofašistická organizácia chce ovládnuť zemeguľu, dostane sa jej do pazúrov atómová bomba z Izraela a jadrovým výbuchom v americkom prístavnom meste chce privolať vojnu medzi Východom a Západom.
007 by ten útok s iróniou a noblesou odvrátil. Ale keď človek vidí, ako tragicky kŕčovito tu pobieha Ben Affleck, ani sa nečuduje, že bomba vybuchne. Spopolní pritom plný futbalový štadión a tlaková vlna zmetie okolie i s autom, v ktorom uteká pred hrozbou prezident najsilnejšieho štátu sveta.
Film dokončili hneď po jedenástom septembri. Mohlo by to znamenať, že nesie akési nezamýšľané aktuálne posolstvo. Nie je to tak. Výbuch je len čistou ukážkou špeciálnych efektov, ktorá sa nepokúsi ani len naznačiť dosah takejto hrôzy. Najväčšia hrozba čakala takmer rok na to, aby jej bolo dovolené dostať sa do kín. V Spojených štátoch bol nástup nad očakávanie úspešný, akoby sa americké publikum liečilo zo svojich úzkostí šteklením nervov pri pohľade na ešte rozsiahlejšie katastrofy. Výbuch samotný vyzerá trošku ako zo starého filmu a pohľad naň je v konfrontácii s reálnymi hrôzami neškodne nerealistický.
Najväčšia hrozba nás napína starou neistotou, či sa Moskva a Washington predsa len jedného dňa nezačnú obhadzovať atómovými bombami. Toto filmové dobrodružstvo by už nebolo veľmi vzrušujúce ani pred rokom. Ale vlastne ani pred dvadsiatimi rokmi.
